Studium v Indonezii

No tak len aby ste vedeli, to studium tu za moc nestoji. Akoze jazyk je jednoduchy a uz po 4 mesiacoch sa viemdohovorit, ale skola, v ktorej nas to ucia nestoji za vela. Hlavne ucitelia su trosku zvlastni. Obcas sa stane, ze zabudnu prist, obcas sa stane, ze nam hodina odpadne. Malokedy si hodiny pripravuju a malokedy to ma nejaku naslednost.
Mame hodiny pisania, kde nas maju ucit gramatiku. Ku gramatike sme sa velmi nedostali, lebo nasa tetuska ma tendenciu vysvetlovat jednoduche veci na celu hodinu. Po troch mesiacoch nas chcela ist naucit pouzivat slovicka: ja, ty, on/ona, my, vy, oni. No myslim, ze to teda minule poriadne prepiskli.
Druha tetuska sa chce zlepsit v anglictine, tak nam vsetky materialy pripravuje v anglictine, hodinu vedie v anglictine a miesto ucenia sa bahasa indonesia, rozoberame rozdiel medzi dzunglou a lesom.
Okrem tychto dvoch tetusiek mame este aj hodiy s dalsimi dvoma ucitelmi, ktori sa vyfarbili byt posadnuti politikou a teda miesto toho, aby sme sa naucili dorozumiet sa s ludmi, si citame politicke clanky v novinach.
No kazdopadne mame aj hodiny tanca, tradicneho indonezskeho tanca, ktore su fakt dobre (aspon nieco) a teda cvicime a cvicime na nejake vystupenie. A aby toho nebolo malo, uz nas aj odfotili, fotka ako hrom v novinach ako tancujeme. No a teraz, ked ideme okolo nas ludia zdravia, poznaju nase mena (vdaka novinam) a rozpravaju nam ako krasne vyzerame ked tancujeme (co sme spotene, v teplakoch a zmatene, kedze to bola prva hodina a vobec nam to neslo).
Takze taka je kazdodenna rutina tu v Malangu.

Čo som sa naučila

Vrátila som sa z dediny. Mám pocit, že tento blog je dobrý spôsob pre mňa nezabudnúť slovenčinu. Postupne začínam byť zmätená z toho, že používam tri jazyky - slovenčinu, angličtinu a indonézštinu. Ale zas snáď neosprostiem neskôr.
Každopádne, bola som na dedine. Dedina tu je trošku iná ako naša, ale v zásade má tie isté črty - malá komunita ľudí, čo sa všetci poznajú, kravy, sliepky, mačky pobehujúc po uliciach (no kravy zrovna nie, ale to ostatné áno). Väčšina ľudí tam, sú moslimovia, ale fakt, že som s nimi strávila 3 dni mi umožnil naučiť sa čo to o ich náboženstve a celkovo mentalite ľudí tuto. Taktiež väčšina mojich kamarátov sú moslimovia. Uvedomila som si, že som ich aj ja vnímala trochu inak, ako som mala. Väčšinou keď povieme moslim, tak si to hneď spájame s pochybným náboženstvom, ktoré utláča ženy, robí z ľudí fanatikov a neviem čo ešte. V skutočnosti to ale nie je tak.
Prvá vec, ktorá mi príde odlišná je fakt, že moslimovia nemajú niečo ako spoveď. Pre nich súdny deň pozostáva zo skutkov, ktoré spravili za celý život. Pokiaľ to boli dobré skutky, je to akoby mali plus body, pokial ide o zlé skutky, body sa im odratávajú. No a pri sčítaní bodov sa určí, či ide človek do neba alebo do pekla. To je asi zjednodušene vysvetlené, ako to u nich funguje. A teda mám pocit, že majú inú perspektívu ako my, pretože nijaké odpustenie od Boha nie je, prosto musí človek žiť s vedomím, že spravil niečo zlé alebo sa snažiť zlého vyvarovať.
Moslimovia taktiež milujú Boha. Minulý piatok bol sviatok, kedy obetovávali zviera. Príbeh máme aj my v Biblii, kedy otecovi povedal Boh, že na preukázanie svojej lásky k nemu musí obetovať to, čo mu je najmilšie a to syna. Otec (zabudla som meno) to chcel urobiť a vtedy mu Boh hovorí, že nemusí obetovať syna, lebo preukázal svoju oddanosť a lásku. No a na preukázanie lásky moslimov tuto obetúvajú kozy alebo kravy. Na dedine sa ľudia zhromaždili pred mešitou a tí, ktorí obetúvavali, zviera podrezali, naporcovali a rozdali chudobným.
Naučila som sa, že ženy tu nie sú utláčané. Väčšina dievčat nenosí šatku. Tie, čo šatku nosia tak robia preto, lebo chcú, lebo sú presvedčené, že je to tak správne a dobré. Taktiež je väčšina dievčat tu vychovávaná tak, aby nasledovala svojho manžela.
Indonézska spoločnosť je veľmi rodinne založená. Pokiaľ sa niečo stane niektorému členovi rodiny, tak je tu vždy ujo, teta, babka alebo nejaký vzdialený bratranec, ktorý sa o úbohého člena postará. Rodina sa stretáva s tetami, babkami a bratrancami, dokonca aj z druhého kolena, všetci sa poznajú a sú ochotní pomôcť, keď je treba. Málo rodín má rodinné problémy, málo rodín sa bije o majetok alebo podobne, lebo Korán toto všetko zastrešuje a teda nikto sa nepýta, kto by mal dediť viac a kto si zaslúži viac, prosto to tak je napísané v svätej knihe.
Rodina je tiež na prvom mieste v plánvaní ľudí. Každý sa chce oženiť, vydať, mať deti (viac detí viac šťastia hovoria) a jedna z dôležitých otázok po tom, ako sa spýtajp na meno a krajinu odkiaľ pochádzam je, či som vydatá. Väčšina chlapcov tuto vie, že budú živiteľmi rodiny a že musia rodinu chrániť a zabezpečiť. To na nich hádže obrovskú zodpovednosť. Dievčatá na druhej strane vedia, že sa musia postarať o deti a nasledovať manžela, lebo on má byť ich vodcom. To však neznamená, že muži tu nerešpektujú ženy, skôr to vedie k tomu, že ich ochraňujú (niekedy až priveľmi). Vo väčšine rodín je to o vzájomnej dohode a porozumení.
Taktiež je vidno, že náboženstvo tu v Indonézii napĺňa veľkú časť ich životov. Ľudia tu sa nepýtajú, či si veriaci alebo nie, pýtajú sa, aké je Tvoje náboženstvo. A tu zasa ja si nie som istá, aká je moja viera. Doma častokrát nemám čas sa nad takýmito vecami zamýšľať, ale tu je to jedna z úvodných otázok, ktoré sa človeka pýtajú.
No a naposledy som si uvedomila, že je veľký rozdiel medzi islam a islamist, kde jedno je náboženstvo, kde ide skôr o spirituálny vzťah človeka k Bohu a druhé je vôľa jednotlivcov povýšiť náboženstvo na celý systém štátu a založiť takýto štát. To len, aby sme vedeli rozlišovať, lebo väčšina islamistov nevie, ako sa modliť a nikdy nečítala Korán, iba počúva, čo hovoria ostatní a nasleduje ich.

Bromo

Išli sme na Bromo. Každá príručka hovorí, aká je to krásna hora. No a teda, že si ju ideme pozrieť. Kamoši tam už boli, takže zariadili všetko potrebné - auto a šoféra. Na Bromo sa chodí v noci. Je to asi 3 hodiny od mesta Malang a prvá zastávka je taká malá plošinka, z ktorej je vidno Bromo pri východe slnka. Preto sa chodí okolo 1-2 v noci, aby sa všetko postíhalo.
Po krátkej dobe sme však zistili, že náš šofér nejako nevie cestu a neustále sa pýta, kde je Bromo. Je to celkom vtipné, nakoľko Bromo je jedna z najnavštevovanejších atrakcií tu v Malangu.
Východ slnka sme však stihli, to nebol problém. Prepchali sme sa cez masu ľudí a aj sa nám podarilo zopár fotiek si spraviť. Inak je to miesto prepchaté turistami zahraničnými alebo domácimi.
Podľa plánu nasledovala hora Bromo. Ide sa tam trochu rozbitou cestou, čiže sme každú chvíľu očakávali, že nám zrazu odpadnú kolesá, ale to najhoršie prišlo, keď sme sa napojili na rovinku. Cesta tam nie je žiadna, je to iba prach zo sopky. No a keďže náš šofér bol aký bol, podarilo sa nám zapadnúť. Nebol by to taký problém, keby sa to nestalo 4krát. Ešte šťastie, že sú indonézania nápomocní a asi 7 chlapíci na motorkách nám po každý krát zastavili a pomáhali auto vyprosťovať a tlačiť.
Cestou sme chceli zájsť pozrieť aj krásny vodopád blízko Broma, ale keďže sa nám cestou ešte prehrial motor, trošku nám horelo auto a neboli sme si istí, či fungujú brzdy, tak sme sa radšej rozhodli ísť domov.
Chcem len povedať, že takéto veci sa v Indonézii stávajú, mami prosím neboj sa o mňa, všetko dobre dopadlo a nakoniec to ani nebolo až také zlé ako to asi vyzerá. Až na tie brzdy a kolaps, ktorý dostala kamarátka....

Udalosti posledných dní

Nažívame si tu v Indonézii dobre. Občas sa nám podarí zažiť celkom zaujímavé veci, väčšinou majú čo dočinenia s domácimi. Včera sa mi podarilo ísť v angkote, čo je taký malý minibusík, ktorý slúži ako mestská doprava. Hneď, ako sme sa narvali dnu (najprv sme mysleli, že sa nám to nepodarí, ale Indonézania vždy nájdu cestu, ako vpratať do týchto minibusíkov viac a viac ľudí) som bola atakovaná z mojej pravej strany otázkami od chlapíka. V prvej vete mi povedal že tu žije a pracuje, v druhej vete sa ma spýtal odkiaľ som a v tretej vete mi ponúkol prácu učiť deti pre jeho firmu. Takýto rýchly pohovor a dokonca v hromadnej doprave som zažila prvýkrát.
Nátura a kultúra tu je úplne odlišná od tej našej. Minulý týždeň sme s kamarátkou Fon z Thajska sedeli v kancelárii jedného nášho profesora, keď prišiel rektor. Tak sme sa pozhovárali, podali sme si ruky a keď podával ruku Fon, tak jej hovorí, že je tučná. Mňa až tak zamrazilo, ale tuto je to iba bežná téma pre rozhovor.
Taktiež sa mi stáva, že mi napíše môj indonézsky kamarát správu. Obvykle sú to bežné veci, no včera ma jeho správa zarazila a pobavila zároveň. Po úvodnom Ahoj, ako sa máš sa ma spýtal, či môže nakresliť moju nohu, lebo potrebuje nohu na svoj obraz.
Pokiaľ idete do reštaurácie, je celkom možné, že si vytvoríte tak nejak svoje vlastné menu a nikto sa na nič nepýta, prosto vám dajú to, čo chcete.
Práve takéto situácie dokazujú, že v Indonézii nie je nič nemožné. Akurát ma mrzí, že ten čas tak rýchlo uteká. Už sú to 2,5 mesiaca, čo som tu a stále mám pocit, že som prišla iba včera.

Gunung Merapi

Gunung Merapi je sopka. Nachádza sa nedaľeko Yogyakarty a Sola. Pred dvoma rokmi vybuchla a znepríjemnila život mnohím ľudom v okolitých dedinkách. Tento rok sa však rozhodla spinkať a tak sme sa my rozhodli, že ju pokoríme. Naša túra začínala asi o 10 večer, kedy nás príjemný šofér vyzdvihol a dopravil do neďalekej dedinky Selo, odkiaľ sme už mali šlapať hore. Nie je to ľahký výstup, je to normálna turistika. Šlapať sa začína zhruba okolo 1 v noci. Výstup trvá 3 hodiny na miesto tesne pod sopkou. Na tomto mieste sa sprievodca rozhodne, či zoberie ľudí ďalej alebo nie. Situácia môže byť totiž nepriaznivá a na sopkách v Indonézii sa už veľa ľudí stratilo alebo tragicky zahynulo. My sme mali šťastie, lebo nám počasie žičilo. Vrchol sme dosiahli asi 10 minút pred východom slnka a výhľad určite stál za túto námahu.
Gunung Merapi je sopka, ktorú by som určite odporučila turistom zdolať. Výhľad je naozaj nádherný a aj fakt, že človek si ho musí zaslúžiť a vyšlapať si 4 hodiny celkom strmým kopcom, pridáva na radosti. A výlet sa dá objednať v každej travel agency, ktorú v Yogyakarte nájdete.

Yogyakarta

Jedno z najpopulárnejších miest v Indonézii. A taktiež jedno z najnepokojnejších miest. Pokiaľ sa tam niekedy vyberiete, všetko dôležité sa točí okolo ulice Malioboro. Pešky sa dá prejsť až ku Kratonu (Palácu), Taman Sari (Vodnému palácu) a pokiaľ chce človek nakupovať, tak po celej ulici nájde nespočetné množstvo bazárov, obchodov a pouličných predavačov.
Najzaujímavejšie je, že tu majú prebytok tzv. becak (to je taká tá ich rikša), takže všade kam sa pohnete vás budú sprevádzať ponuky na odvoz. Cena za becak je nižšia ráno, kedy majú pred sebou celý deň a potrebujú si zarobiť. Pokiaľ chcete chytiť becak večer, tak je dosť pravdepodobné, ž ebudete musieť vyskúšať viacerých šoférov a zapojiť svoje zjednávacie schopnosti.
Okrem pamiatok sa oplatí ísť si pozrieť vystúpenie Ramayana v Purawisata. Ramayana je všade prítomná, všetci tu poznajú tento príbeh a pokiaľ prídete do umelecký miest ako sú Solo a Yogya, tak sa s Ramayanou stretávate stále. Balet v Indonézskom prevedení je úlne iný ako náš a preto sa oplatí si ho ísť pozrieť. No a v neposlednom rade sa dá z Yogyakarty ľahko ísť pozrieť okolie, medzi čo patrí Prambanan, Borobudur či sopka Merapi.

Cesta do Yogyakarty

Cestou z Prambanan sme sa opäť odhodlali na cestu autobusom ekonomickej triedy. Netrvalo dlho a autobus nám zastavil. Naskočili sme a naskočili je správny výraz, nakoľko ešte sme ani neboli v autobuse a už sa šofér ponáhľal ďalej. Ekonomické triedy bývajú častokrát preplnené a teda aj náš autobus nebol výnimkou. Miesta sme nemali, tak sme sedeli na schodíku vedľa šoféra, hneď pri otvorených predných dverách. Cestu nám spríjemňovali muzikanti, samozrejme že nie zadarmo a pohľad na dopravu nám pripomínal formulu 1. Zaujímavé je, že šoféri tu jazdia bez strachu a i keď majú autobus plný ľudí, neboja sa obiehať, ísť rýchlo ako sa dá, či zachádzať do protismeru. Mám pocit, že práve oni sú ti najbláznivejší šoféri v celej Indonézii.

Prambanan

Prambanan je dedinka na ceste zo Sola do Yogyakarty. Dedinka sama o sebe nie je zaujímavá, ale dôvodom, prečo je to turistické mesto je komplex Hindu chrámov. Cestou zo Sola sme si preventívne zobrali autobus ekonomickej triedy, lebo sa držíme hesla že každá skúsenosť je dobrá skúsenosť. Cesta tam nebola zlá, lebo sme mali miesta na sedenie a nikto nám nesedel na kolienku.
Chrámy sú naozaj úžasné. Hlavný komplex je Chrám Vishnu, Chrám Brahma a Chrám Shiva. Okrem toho sú tu ďalšie menšie chrámiky, ktoré nie sú tak frekventovane navštevované, lebo sú trochu ďalej od vchodu a domáci sú podľa mňa moc leniví na to, aby tam šli. Všade sú nápisy Dilarang naik alebo Dilarang duduk, čo znamená Sem nestúpajte a sem nesadajte. Domáci tieto nápisy ale ignorujú. Taktiež je smutné, že po sebe nechávajp kopec bordelu a tým znehodnocujú tieto pamiatky.
Každopádne sa oplatí si tieto chrámy ísť pozrieť, pokiaľ človek navštevuje Indonéziu.
Pokračovanie do Yogyakarty bolo pre nás tiež dosť výsmešné. Nasadli sme do autobusu, tiež ekonomickej triedy, ktorý bol však úplne preplnený. Tak sme sedeli hneď vedľa šoféra na akomsi schodíku, pevne sme sa držali, aby sme nevypadli z dverí. Autobusy tu sú hop on - hop off (naskoč a vyskoč). Keď sme naskakovali, ešte sme ani poriadne neboli dnu už sa pohol a ked sme vyskakovali tak to bolo podobne. Predne dvere sú vždy otvorené a sprievodca (asi to bol sprievodca)v nich stál celú dobu, pomáhal ľuďom pri vyskakovaní a podával im tašky. No prosto je to tu zábava...

Solo

Solo je celkom veľké mesto v strednej Jáve. Podľa môjho názoru je to veľmi umelecké mesto, lebo každý deň tu človek nájde nejaké vystúpenia, koncerty alebo hry. Koncerty tu vyzerajú veľmi zaujímavo, lebo muzikanti hrajú na jednej strane cesty, obecenstvo počúva na strane druhej a pomedzi stále chodia autá, motorky, becak (to je tá ich smiešna verzia rikše) a bohvie čo ešte. Vystúpenia bývajú v Bahasa Indonesia, takže človek veľmi nerozumie, každopádne je zaujímavé si to pozrieť. Indonézska kultúra vychádza veľmi z Mahabharaty a Ramayany, čiže nespočetné množstvo vystúpení je práve na túto tému. Zaujímavyým umením je Wayang kulit, čo je u nás asi bábkohra. Majster sedí celý čas (asi 9 hodín) v tureckom sede, v rukách drží bábky, pričom nohami diriguje orchester. Najčastejšie sa hrá Ramayana a aj tá je v Bahasa Jawa (jazyk jávsky). Orchester (Gamelon) pozostáva z nástrojov, ktoré som na slovensku nikdy nevidela. Sú to rôzne bubny, činely, strunky a gongy na ktoré sa hrá rôzne veľkými kladivkami. No prosto je to zaujímavé.
Aby sme mali trošku osvieženie, okrem obzerania hier sa dá v Solo vidieť aj Kraton (palác). Pre domácich je najväčšia atrakcia, že tam vidia bielych ľudí, pre bielych ľudí, že sa s nimi domáci chcú fotiť.
Najlepšie zavŕšenie nášho dvojdňového pobytu bola ochutnávka Kobry. Myslím, že by som kobru asi inde nejedla a aj tu mám pocit, že to bolo prvý a posledný krát. Každopádne oplatí sa to aspoň vyskúšať, mäso je celkom jediteľné a pre odvážlivcov tu je aj možnosť vypiť hrnček krvi.

Solo a Yogya - začiatky

Naše prázdniny začali pár dní pred Idul Fitry, najdôležitejším sviatkom moslinov, kedy oslavujú víťazstvo. Výlet pozostával zo spoznávania centrálnej Jávy, konkrétne mesta Solo, Yogyakarta a ich okolia. Všetky ceny počas Idul Fitry sú trojnásobné, preto nás najlacnejšie vyššiel tzv. Travel, minibusik, ktorý nás mal vyzdvihnúť pred domom a odviezť priamo na miesto určenia v Solo. Ako poriadne Európanky sme sa s Polkou Hannou vychystali 6.30 a očakávali sme príchod minibusu o 7.00 ráno. O 8.00 sme začali mať trošku pochybnosti, či sme si to zarezervovali na správny deň. O 9.00 sme sa rozhodli ísť sa sťažovať do cestovnej kancelárie. Cestou sme si prichystali frázy a tešili sa, ako im vynadáme, že šofér neprišiel. CHlapík sa na nás usmial hneď, ako sme mu povedali, že Sopir tidak datang. (Šofér neprišiel), niekomu zavolal a o pol hodinu pre nás prišiel odvoz. Síce sme vyrážali o 3 hodiny neskôr, ako sme plánovali, ale celé natešené, že predsa len nebudeme musieť ostať počas prázdniny v Malangu.

Singosari temple

V našej škole nás zatia berú veľmi vlažne. Máme hodiny iba dvakrát do týždňa a niekedy ani to nie. Síce nám vysvetľovali, že je to kvôli Ramadánu a že všetci majú ešte prázdniny, ďaľší program nevyzerá o nič lepšie. Každopádne nám aspoň organizujú sem tam nejaké výlety. Prvý výlet bolo Batu, druhý sme sa šli pozrieť na Singosari chrám. Keďže sme ale v Indonézii, nesmie to byť iné ako výsmešné. V pondelok sme mali hodinu, ktorá mala trvať od 10 do 11. O 10.30 nám oznámili, že po škole ideme pozrieť chrám. Veľmi múdro a spontánne sme si na to poobedie nič nenaplánovali, takže tento výlet sa mohol uskutočniť.
Nasadli sme do auta a šli. Asi po 20 minútach sme zastavili. Singosari chrám, ako ho vidíte na fotkách je celkom maličký a obkolesený domčekami. Ani to nevyzerá ako nejaká pamiatka, hlavne keď vidíte, ako si ľudia sušia okolo prádlo. Jediné, čo sa tam dá robiť je fotiť, no ani tých fotiek sa nedá veľa spraviť, keďže je to také maličké. Každopádne chcem upozorniť prípadných turistov, aby sa zbytočne netriasli na tento chrám, lebo i keď je veľmi pekný, príliš veľké očakávania môžu spôsobiť iba zbytočné sklamanie.

Pulau Sempu

Postupne sme začali objavovať východnú jávu. Mojím prvým výletom bol ostrov Pulau Sempu, ktorý je na juhu asi 2 hodiny od Malangu. Najprv je potrebné sa dostať na pláž na juhu, odkiaľ sa dá prenajať si loď, ktorá ide priamo na ostrov. Na ostrove potom čaká na výletníka asi hodinka turistiky v džungli až kým nepríde do stredu ostrova, kde je nádherná lagúna, biely piesok a krásne prostredie. Tento ostrov je podľa všetkého chránený a nie je na ňom povolená turistika, avšak tu to nikoho netrápi. Na pláži sa dá aj stanovať a všetci nám tvrdia, že je to veľmi bezpečné miesto. Po našom výlete sme sa ale postupne dozvedali, že tam žijú jedovaté hady, dajú sa tam nájsť aj nejaké zvláštne druhy pavúkov a dokonca tam vraj vypustili aj pytóna do voľnej prírody. Nakoľko sme toto počuli od ľudí, ktorí na pláži stanovali aj tri dni, rozhodli sme sa, že sa tam ešte určite pre toto dobrodružstvo vrátime.

Ramadan

Indonezia, ako krajina s najvacsou populaciou moslimov priam zije v tychto dnoch Ramadanom. Pre tych nevedomych, je to najdolezitejsi mesiac pre moslimov, kedy sa postia. Cely den nemozu nic jest, pit, ani sa rozculovat, bozkavat ci ohovarat. Rano sa najedia este pred vychodom slnka, co byva okolo 4 a potom vecer sa najedia az ked slnko zapadne, co byva okolo pol siestej vecer. Pocas Ramadanu maju ludia tu skratene vyucovanie, menej pracuju a celkovo sa nenamahaju robit nieco dolezite a vycerpavajuce. V kazdom obchode su zlavy (Ramadan sale), na uliciach su plagaty, vsetky bary su zavrete a vacsina obchodov tiez. No a vecer, ked vsetci ludia koncia svoj post, su vsetky restauracie napratane, ulice su plne poulicnych predajcov a vsetci sa iba laduju jedlom. Takze to je Ramadan, ako ho my cudzinci vnimame.

Batu

Batu je mestečko, alebo skôr dedinka pri Malangu. Nakoľko v Malangu sa nedá nič robiť, treba si nájsť voľnočasové aktivity niekde pomimo. Pri Batu je krásny vodopád a horúce pramene, kde sa dá plávať. Plávať v Indonézii však nie je až taká sranda. Na každom verejnom mieste je totiž kopec lokálnych ľudí, ktorí keď uvidia biele ženy v európskych plavkách, nevedia od nich odtrhnúť oči. To znamená, že my, nakoľko sme ešte boli aj s naším profesorom, sme radšej ostali pri močení si nôh. Bule, ako tu hovoria každému cudzincovi, sa tu tešia veľkému obdivu, hlavne pokiaľ ide o biele ženy a to chodíme oblečené v dlhých nohaviciach.

Malang - mesto jablk

Hovori sa, ze mesto Malang je mesto jablk. Je pravda, ze sme tu uz nasli asi 3 druhy jablk, ale asi sme sa dostatocne nerozkukali, alebo nie je sezona. Kazdopadne je to zaujimave mesto. Vsetci hovoria, ze je pokojne, no nam to vdaka doprave az tak nepripada. Predtym, ako sme sem prisli, sme sa dusovali, ako budeme jazdit na motorke, no zatial to vyzera, ze sa zacneme ucit prechadzat cez cestu.
V Malangu mozete vidiet alun-alun, co je namestie, trosku parkoidenho charakteru, kde sa ale neda nic robit, iba si sadnut na lavicku a klabosit s kamosmi. Dalej tu maju krasny kostol, rimsko katolicky, ktory vyzera asi ako nas Dom sv. Martina v mensom. Zaujimave je, ze kostol je tu otvoreny iba v case omse, cize iba sobotu a nedelu a aj to len v urcene hodiny. Okrem toho tu je socha pana Tugu, podla ktoreho je pomenovane aj jedno cele namesticko. Inak sa tu nic moc neda robit. Indonezska kultura sa toci hlavne okolo jedla a teda ked si chcete vecer vyrazit, dost pravdepodobne skoncite v kaviarnicke, restauracii alebo na chodniku na koberceku. To je asi jedina zabava, ktoru tu clovek moze mat.
Pre potesienie ludi, ktori radi nakupuju, aj Malang ma dva velke obchodne domy. Jeden zvany Matos je nieco ako nasa trznica, len trosku viac na urovni a druhy zvany MOG (em o ke) ma aj normalne obchody. No a ta dobra sprava je, ze aj ked je to drahe oblecenie v pomeroch indonezskych, pre nas nepresahuje 10 EUR. Takze pokial chcete nakupit celkom pekne veci, tak sa to urcite oplati. Samozrejme, ze treba ratat s tym, ze Indonezania su vzrastom ovela mensi ako my, cize veci pre ludi nad 175 cm asi nenajdete.
Momentalne sa nam dari sa zoznamovat s mensinou zahranicnych turistov, studentov alebo stazistov a teda miesto Bahasa trenujeme anglictinu. Zivot tu treba brat pozitivne, s nadhladom a nezamyslat sa nad tym, preco tak ludia ziju. Myslim, ze keby sme to spravili, tak by nam tu uz z toho hrabkalo a opustali by sme sa niekde v izbietke.
Aby som spomenula aj nejaku pozitivnu vec, Malang ma krasne okolie. Hory nie su vzdialene viac ako hodinku ci dve autom a teda pre ludi, ktori radi trekuju. Najznamejsie je asi Bromo, kam sa chystame uz asi druhy tyzden, dalej tu maju horuce pramene a vodopady a ostrovceky, kde su krasne laguny. Zatial sme o nich poculi iba z rozpravania a dost sa tesime si to kuknut na vlastne oci. Dufam len, ze nas to nesklame.

Cesta do Malang a prvé dni

Cesta do Malangu bola strastiplná. Možno to bolo spôsobené tím, že sme išli vlakom, možno tiež tým, že pre Slovákov je náročné ísť už aj do Tatier. Každopádne najprv mi domáci povedali, že je to naozaj iba kúsok, asi tak 3-4 hodinky. Neskôr to zdvihli na 10 hodín, čo sa mi už zdalo oveľa reálnejšie. No a nakoniec oznámili 12 hodín. Realita bola 16 hodín. Vlak bol pekný a dokonca sme mali aj o zábavu postarané. Nanešťastie nám celú dobu vyhrávali hlúpe Indonézske filmy alebo rozprávky o Islame. Myslím, že by nám to až tak nevadilo, keby zodpovední stíšili zvuk a nechali nás spať, ale to sa na našu smolu po celú dobu neuskutočnilo. No po tomto dobrodružstve, keď sme sa už skoro začali opúšťať, nás čakalo prekvapenie ešte lepšie – naše ubytovanie.
Po príchode sme sa hneď zoznámili s našou učiteľkou, ktorá nám veľkoryso vybavila ubytovanie u seba. Ona to volala homestay, ale pre nás to bol skôr podnájom z nočnej mory. Izbietky boli maličké, s ošuntelým nábytkom, v chodbičke sme mali starý kredenc, ktorý mi veľmi pripomenul nábytok po mojej prababke, no a o kúpeľni asi ani nebudem hovoriť. Cena za tento luxus bola 200,000 Rp. čo je síce iba asi 14 EUR na mesiac, ale na pomery Indonézske (a to už tak začínam rozmýšľať), to bola celkom bežná cena. Samozrejme, že k našej homestay nepatrila práčka a ani stravovanie, čo pre nás hneď znamenalo nevariť si celý rok (lebo šporák nebol k dispozícii) a stravovať sa niekde vonku miestnym jedlom. No to, čo nás asi najviac dorazilo boli pravidlá, ktoré musíme dodržiavať – nenosiť si žiadne návštevy a pokiaľ budeme chcieť mať nejakú návštevu, musíme to domácej oznámiť a môže to byť iba dievča. Večierka sa pre nás končila o 9 večer, kedy sme museli prísť domov. Domáci mali prvé poschodie prepojené dokopy tromi schodiskami – jeden bol do ich obývačky, jeden bol na strechu a druhý mal byť pre samostatný vchod. Samozrejme, že dvere na schodisku sa zatvárali z ich strany, čiže oni nás mohli prísť kedykoľvek pozrieť, ale my sme do ich obývačky mohli, iba ak sa nezamkli.
Pokiaľ vám toto pripadá ako zo stredovej náboženskej dievčenskej školy, tak presne takáto je realita v Indonézii v podnájmoch alebo na internátoch. Nečudo, že sme sa hneď na ďalší deň presťahovali.

Deň nezávislosti

Indonézia oslavovala teraz 17.8. 64 výročie nezávislosti. Nás zaviedli do jednej malej dedinky. Dedinky sú vždy fascinujúce, no táto bola mimoriadne fascinujúca. Keďže bola pri jazere, volala sa podľa toho jazierka. Ľudia tu farbia kuriatka rôznymi farbami a potom ich predávajú ostatným domácim. Dôvod, prečo ostatným je, že väčšina turistov by si takéto kuriatko nekúpila a navyše ho asi ani nepotrebuje. Maľovanie neostalo iba pri kuriatkach a samozrejme, že do tejto kategórie patria aj rôzne vtáčiky. Okrem kuriatok tu predávali aj rybičky, ktoré chytili v jazierku a dali ich do plastikového sáčku. Pokiaľ si chcete dať kávu, treba zájsť za jednou tetuškou, ktorá kávu predáva. Vyberiete si sáčik kávy, ktorý sa vám najviac pozdáva a tú vám teta zaleje horúcou vodou. To všetko vám samozrejme dá do plastového sáčku, ale aby ste neľutovali, dostanete aj slamku, aby sa vám to ľahšie pilo. Kam sa hrabe Starbucks alebo Coffee & Co?
Tým, že je Indonézia taká rozmanitá, človek tu nájde kopec etnických skupín a teda aj veľa tradícii. Za posledné tri dni sme mali možnosť vidieť 3 rôzne vítacie tance, každý trochu iný, ale všetky mali spoločné živé a žiarivé farby na kostýmoch a typickú Indonézsku hudbu.

Darmasiswa alebo ako to u nás chodí

Darmasiswa ako program organizovaný a podporovaný ministerstvom školstva v Indonézii bol jeden z najlepších programov o akom som počula. I keď pravda je, že nie je všetko zlato čo sa blyští. Práve sme zavŕšili tri perné dni orientačného týždňa.
Ráno u nás začína o 6, kedy máme raňajky. Vždy nájdeme jednu obeť z našej izby, kde sme piati, ktorá musí vstať skôr a zísť na recepciu po raňajky. Tie sa podávajú v krabiciach, ktoré mimochodom dostávame aj na obed. V krabičke nájdeme vždy ryžu, čili omáčku a potom rôzne mäso a zeleninu pripravenú na rôzne spôsoby. Medzi zeleninu patria aj vyprážané hranolky. Ako dezert je pribalený väčšinou banán, no niekedy sa prekonajú a dajú nám aj želatinový puding. Musím však podotknúť, že na Slovákov v pečení koláčov a robení zákuskov určite nemajú.
Po výdatných raňajkách sme pripravení odísť autobusom. Vždy máme 20 minútové až hodinové meškanie, preto sme si už aj my povedali, že budeme meškať vždy aspoň pol hodinu, aby sme sa náhodou nevymykali štandardu.
Aby som ale vytiahla aj tie dobré chvíle, organizačný tím sa veľmi snaží, aby sme spoznali Jakartu, Indonéziu a všetko ostatné. Na ukážku rozdielov medzi nami a nimi chcem ale ešte opísať stretnutie so zodpovednými osobami z jednotlivých univerzít. V mojej škole sme dokopy 3 dievčiny, 2 Slovenky a jedna Thajka, ktorá však nevie skoro vôbec Bahasa Indonesia a už vôbec nevie anglicky. Za dobu, kedy by na Slovensku vyslanec školy porozprával informácie o doprave, spôsobe učenia a škole, náš vyslanec nás začal učiť Bahasa. No a najlepší spôsob je predsa stále rozprávať Bahasa Indonesia, čiže ja a moja slovenská kamarátka sme toho veľa nezachytili.
Každopádne do Malangu sa tešíme a pevne verím, že tie pravé informácie prídu v ten správny čas.

Ako to vyzerá v Indonézii

Po prvých úspešných dňoch (dvoch) môžem povedať, že som videla z Jakarty dosť na to, aby som ju vedela posúdiť ako nezávislý pozorovateľ. Predstavte si prírodu ako z Kuby - samé palmy a tropické rastliny, ktoré sú pekne upravené na kruhových objazdoch. Ďalej môžeme čerpať z Indie, lebo premávka je veľmi podbná tej v Indii - málo chodníkov (asi ani tu nie sú chodci súčasťou dopravy), ohromne veľa motoriek a áut, ktoré akoby nemali systém, podľa ktorého fungujú, jediné pravidlo je ísť dopredu hocijakým spôsobom. Počasie je horúce a vlhké, a to upozorňujem, že je zima.

Ten rozdiel medzi Indiou a Indonéziou je hlavne v ľuďoch. Indonézania sú tak nejak civilizovanejší, viac sa usmievajú, sú ochotnejší a nepýtajú od vás 1000 rupií za každú blbosť. Ale tiež sa radi fotia s cudzincami, až na to, že fitky robia svojimi foťákmi, čiže aj to je podla mňa úkaž inteligencie.

Mena je v Indonézii rupia, ale oproti euru je strašne slabá, čiže obedujeme za 30 000 rupií, voda stojí 3000 rupií a taxík nás stál 33 000 rupií.

Toľko prvé dojmy a úvod do Indonézie, inak krajiny naozaj nádhernej a exotickej.