Solo

Solo je celkom veľké mesto v strednej Jáve. Podľa môjho názoru je to veľmi umelecké mesto, lebo každý deň tu človek nájde nejaké vystúpenia, koncerty alebo hry. Koncerty tu vyzerajú veľmi zaujímavo, lebo muzikanti hrajú na jednej strane cesty, obecenstvo počúva na strane druhej a pomedzi stále chodia autá, motorky, becak (to je tá ich smiešna verzia rikše) a bohvie čo ešte. Vystúpenia bývajú v Bahasa Indonesia, takže človek veľmi nerozumie, každopádne je zaujímavé si to pozrieť. Indonézska kultúra vychádza veľmi z Mahabharaty a Ramayany, čiže nespočetné množstvo vystúpení je práve na túto tému. Zaujímavyým umením je Wayang kulit, čo je u nás asi bábkohra. Majster sedí celý čas (asi 9 hodín) v tureckom sede, v rukách drží bábky, pričom nohami diriguje orchester. Najčastejšie sa hrá Ramayana a aj tá je v Bahasa Jawa (jazyk jávsky). Orchester (Gamelon) pozostáva z nástrojov, ktoré som na slovensku nikdy nevidela. Sú to rôzne bubny, činely, strunky a gongy na ktoré sa hrá rôzne veľkými kladivkami. No prosto je to zaujímavé.
Aby sme mali trošku osvieženie, okrem obzerania hier sa dá v Solo vidieť aj Kraton (palác). Pre domácich je najväčšia atrakcia, že tam vidia bielych ľudí, pre bielych ľudí, že sa s nimi domáci chcú fotiť.
Najlepšie zavŕšenie nášho dvojdňového pobytu bola ochutnávka Kobry. Myslím, že by som kobru asi inde nejedla a aj tu mám pocit, že to bolo prvý a posledný krát. Každopádne oplatí sa to aspoň vyskúšať, mäso je celkom jediteľné a pre odvážlivcov tu je aj možnosť vypiť hrnček krvi.