Malang - mesto jablk

Hovori sa, ze mesto Malang je mesto jablk. Je pravda, ze sme tu uz nasli asi 3 druhy jablk, ale asi sme sa dostatocne nerozkukali, alebo nie je sezona. Kazdopadne je to zaujimave mesto. Vsetci hovoria, ze je pokojne, no nam to vdaka doprave az tak nepripada. Predtym, ako sme sem prisli, sme sa dusovali, ako budeme jazdit na motorke, no zatial to vyzera, ze sa zacneme ucit prechadzat cez cestu.
V Malangu mozete vidiet alun-alun, co je namestie, trosku parkoidenho charakteru, kde sa ale neda nic robit, iba si sadnut na lavicku a klabosit s kamosmi. Dalej tu maju krasny kostol, rimsko katolicky, ktory vyzera asi ako nas Dom sv. Martina v mensom. Zaujimave je, ze kostol je tu otvoreny iba v case omse, cize iba sobotu a nedelu a aj to len v urcene hodiny. Okrem toho tu je socha pana Tugu, podla ktoreho je pomenovane aj jedno cele namesticko. Inak sa tu nic moc neda robit. Indonezska kultura sa toci hlavne okolo jedla a teda ked si chcete vecer vyrazit, dost pravdepodobne skoncite v kaviarnicke, restauracii alebo na chodniku na koberceku. To je asi jedina zabava, ktoru tu clovek moze mat.
Pre potesienie ludi, ktori radi nakupuju, aj Malang ma dva velke obchodne domy. Jeden zvany Matos je nieco ako nasa trznica, len trosku viac na urovni a druhy zvany MOG (em o ke) ma aj normalne obchody. No a ta dobra sprava je, ze aj ked je to drahe oblecenie v pomeroch indonezskych, pre nas nepresahuje 10 EUR. Takze pokial chcete nakupit celkom pekne veci, tak sa to urcite oplati. Samozrejme, ze treba ratat s tym, ze Indonezania su vzrastom ovela mensi ako my, cize veci pre ludi nad 175 cm asi nenajdete.
Momentalne sa nam dari sa zoznamovat s mensinou zahranicnych turistov, studentov alebo stazistov a teda miesto Bahasa trenujeme anglictinu. Zivot tu treba brat pozitivne, s nadhladom a nezamyslat sa nad tym, preco tak ludia ziju. Myslim, ze keby sme to spravili, tak by nam tu uz z toho hrabkalo a opustali by sme sa niekde v izbietke.
Aby som spomenula aj nejaku pozitivnu vec, Malang ma krasne okolie. Hory nie su vzdialene viac ako hodinku ci dve autom a teda pre ludi, ktori radi trekuju. Najznamejsie je asi Bromo, kam sa chystame uz asi druhy tyzden, dalej tu maju horuce pramene a vodopady a ostrovceky, kde su krasne laguny. Zatial sme o nich poculi iba z rozpravania a dost sa tesime si to kuknut na vlastne oci. Dufam len, ze nas to nesklame.

Cesta do Malang a prvé dni

Cesta do Malangu bola strastiplná. Možno to bolo spôsobené tím, že sme išli vlakom, možno tiež tým, že pre Slovákov je náročné ísť už aj do Tatier. Každopádne najprv mi domáci povedali, že je to naozaj iba kúsok, asi tak 3-4 hodinky. Neskôr to zdvihli na 10 hodín, čo sa mi už zdalo oveľa reálnejšie. No a nakoniec oznámili 12 hodín. Realita bola 16 hodín. Vlak bol pekný a dokonca sme mali aj o zábavu postarané. Nanešťastie nám celú dobu vyhrávali hlúpe Indonézske filmy alebo rozprávky o Islame. Myslím, že by nám to až tak nevadilo, keby zodpovední stíšili zvuk a nechali nás spať, ale to sa na našu smolu po celú dobu neuskutočnilo. No po tomto dobrodružstve, keď sme sa už skoro začali opúšťať, nás čakalo prekvapenie ešte lepšie – naše ubytovanie.
Po príchode sme sa hneď zoznámili s našou učiteľkou, ktorá nám veľkoryso vybavila ubytovanie u seba. Ona to volala homestay, ale pre nás to bol skôr podnájom z nočnej mory. Izbietky boli maličké, s ošuntelým nábytkom, v chodbičke sme mali starý kredenc, ktorý mi veľmi pripomenul nábytok po mojej prababke, no a o kúpeľni asi ani nebudem hovoriť. Cena za tento luxus bola 200,000 Rp. čo je síce iba asi 14 EUR na mesiac, ale na pomery Indonézske (a to už tak začínam rozmýšľať), to bola celkom bežná cena. Samozrejme, že k našej homestay nepatrila práčka a ani stravovanie, čo pre nás hneď znamenalo nevariť si celý rok (lebo šporák nebol k dispozícii) a stravovať sa niekde vonku miestnym jedlom. No to, čo nás asi najviac dorazilo boli pravidlá, ktoré musíme dodržiavať – nenosiť si žiadne návštevy a pokiaľ budeme chcieť mať nejakú návštevu, musíme to domácej oznámiť a môže to byť iba dievča. Večierka sa pre nás končila o 9 večer, kedy sme museli prísť domov. Domáci mali prvé poschodie prepojené dokopy tromi schodiskami – jeden bol do ich obývačky, jeden bol na strechu a druhý mal byť pre samostatný vchod. Samozrejme, že dvere na schodisku sa zatvárali z ich strany, čiže oni nás mohli prísť kedykoľvek pozrieť, ale my sme do ich obývačky mohli, iba ak sa nezamkli.
Pokiaľ vám toto pripadá ako zo stredovej náboženskej dievčenskej školy, tak presne takáto je realita v Indonézii v podnájmoch alebo na internátoch. Nečudo, že sme sa hneď na ďalší deň presťahovali.

Deň nezávislosti

Indonézia oslavovala teraz 17.8. 64 výročie nezávislosti. Nás zaviedli do jednej malej dedinky. Dedinky sú vždy fascinujúce, no táto bola mimoriadne fascinujúca. Keďže bola pri jazere, volala sa podľa toho jazierka. Ľudia tu farbia kuriatka rôznymi farbami a potom ich predávajú ostatným domácim. Dôvod, prečo ostatným je, že väčšina turistov by si takéto kuriatko nekúpila a navyše ho asi ani nepotrebuje. Maľovanie neostalo iba pri kuriatkach a samozrejme, že do tejto kategórie patria aj rôzne vtáčiky. Okrem kuriatok tu predávali aj rybičky, ktoré chytili v jazierku a dali ich do plastikového sáčku. Pokiaľ si chcete dať kávu, treba zájsť za jednou tetuškou, ktorá kávu predáva. Vyberiete si sáčik kávy, ktorý sa vám najviac pozdáva a tú vám teta zaleje horúcou vodou. To všetko vám samozrejme dá do plastového sáčku, ale aby ste neľutovali, dostanete aj slamku, aby sa vám to ľahšie pilo. Kam sa hrabe Starbucks alebo Coffee & Co?
Tým, že je Indonézia taká rozmanitá, človek tu nájde kopec etnických skupín a teda aj veľa tradícii. Za posledné tri dni sme mali možnosť vidieť 3 rôzne vítacie tance, každý trochu iný, ale všetky mali spoločné živé a žiarivé farby na kostýmoch a typickú Indonézsku hudbu.

Darmasiswa alebo ako to u nás chodí

Darmasiswa ako program organizovaný a podporovaný ministerstvom školstva v Indonézii bol jeden z najlepších programov o akom som počula. I keď pravda je, že nie je všetko zlato čo sa blyští. Práve sme zavŕšili tri perné dni orientačného týždňa.
Ráno u nás začína o 6, kedy máme raňajky. Vždy nájdeme jednu obeť z našej izby, kde sme piati, ktorá musí vstať skôr a zísť na recepciu po raňajky. Tie sa podávajú v krabiciach, ktoré mimochodom dostávame aj na obed. V krabičke nájdeme vždy ryžu, čili omáčku a potom rôzne mäso a zeleninu pripravenú na rôzne spôsoby. Medzi zeleninu patria aj vyprážané hranolky. Ako dezert je pribalený väčšinou banán, no niekedy sa prekonajú a dajú nám aj želatinový puding. Musím však podotknúť, že na Slovákov v pečení koláčov a robení zákuskov určite nemajú.
Po výdatných raňajkách sme pripravení odísť autobusom. Vždy máme 20 minútové až hodinové meškanie, preto sme si už aj my povedali, že budeme meškať vždy aspoň pol hodinu, aby sme sa náhodou nevymykali štandardu.
Aby som ale vytiahla aj tie dobré chvíle, organizačný tím sa veľmi snaží, aby sme spoznali Jakartu, Indonéziu a všetko ostatné. Na ukážku rozdielov medzi nami a nimi chcem ale ešte opísať stretnutie so zodpovednými osobami z jednotlivých univerzít. V mojej škole sme dokopy 3 dievčiny, 2 Slovenky a jedna Thajka, ktorá však nevie skoro vôbec Bahasa Indonesia a už vôbec nevie anglicky. Za dobu, kedy by na Slovensku vyslanec školy porozprával informácie o doprave, spôsobe učenia a škole, náš vyslanec nás začal učiť Bahasa. No a najlepší spôsob je predsa stále rozprávať Bahasa Indonesia, čiže ja a moja slovenská kamarátka sme toho veľa nezachytili.
Každopádne do Malangu sa tešíme a pevne verím, že tie pravé informácie prídu v ten správny čas.

Ako to vyzerá v Indonézii

Po prvých úspešných dňoch (dvoch) môžem povedať, že som videla z Jakarty dosť na to, aby som ju vedela posúdiť ako nezávislý pozorovateľ. Predstavte si prírodu ako z Kuby - samé palmy a tropické rastliny, ktoré sú pekne upravené na kruhových objazdoch. Ďalej môžeme čerpať z Indie, lebo premávka je veľmi podbná tej v Indii - málo chodníkov (asi ani tu nie sú chodci súčasťou dopravy), ohromne veľa motoriek a áut, ktoré akoby nemali systém, podľa ktorého fungujú, jediné pravidlo je ísť dopredu hocijakým spôsobom. Počasie je horúce a vlhké, a to upozorňujem, že je zima.

Ten rozdiel medzi Indiou a Indonéziou je hlavne v ľuďoch. Indonézania sú tak nejak civilizovanejší, viac sa usmievajú, sú ochotnejší a nepýtajú od vás 1000 rupií za každú blbosť. Ale tiež sa radi fotia s cudzincami, až na to, že fitky robia svojimi foťákmi, čiže aj to je podla mňa úkaž inteligencie.

Mena je v Indonézii rupia, ale oproti euru je strašne slabá, čiže obedujeme za 30 000 rupií, voda stojí 3000 rupií a taxík nás stál 33 000 rupií.

Toľko prvé dojmy a úvod do Indonézie, inak krajiny naozaj nádhernej a exotickej.