Yogyakarta

Jedno z najpopulárnejších miest v Indonézii. A taktiež jedno z najnepokojnejších miest. Pokiaľ sa tam niekedy vyberiete, všetko dôležité sa točí okolo ulice Malioboro. Pešky sa dá prejsť až ku Kratonu (Palácu), Taman Sari (Vodnému palácu) a pokiaľ chce človek nakupovať, tak po celej ulici nájde nespočetné množstvo bazárov, obchodov a pouličných predavačov.
Najzaujímavejšie je, že tu majú prebytok tzv. becak (to je taká tá ich rikša), takže všade kam sa pohnete vás budú sprevádzať ponuky na odvoz. Cena za becak je nižšia ráno, kedy majú pred sebou celý deň a potrebujú si zarobiť. Pokiaľ chcete chytiť becak večer, tak je dosť pravdepodobné, ž ebudete musieť vyskúšať viacerých šoférov a zapojiť svoje zjednávacie schopnosti.
Okrem pamiatok sa oplatí ísť si pozrieť vystúpenie Ramayana v Purawisata. Ramayana je všade prítomná, všetci tu poznajú tento príbeh a pokiaľ prídete do umelecký miest ako sú Solo a Yogya, tak sa s Ramayanou stretávate stále. Balet v Indonézskom prevedení je úlne iný ako náš a preto sa oplatí si ho ísť pozrieť. No a v neposlednom rade sa dá z Yogyakarty ľahko ísť pozrieť okolie, medzi čo patrí Prambanan, Borobudur či sopka Merapi.

Cesta do Yogyakarty

Cestou z Prambanan sme sa opäť odhodlali na cestu autobusom ekonomickej triedy. Netrvalo dlho a autobus nám zastavil. Naskočili sme a naskočili je správny výraz, nakoľko ešte sme ani neboli v autobuse a už sa šofér ponáhľal ďalej. Ekonomické triedy bývajú častokrát preplnené a teda aj náš autobus nebol výnimkou. Miesta sme nemali, tak sme sedeli na schodíku vedľa šoféra, hneď pri otvorených predných dverách. Cestu nám spríjemňovali muzikanti, samozrejme že nie zadarmo a pohľad na dopravu nám pripomínal formulu 1. Zaujímavé je, že šoféri tu jazdia bez strachu a i keď majú autobus plný ľudí, neboja sa obiehať, ísť rýchlo ako sa dá, či zachádzať do protismeru. Mám pocit, že práve oni sú ti najbláznivejší šoféri v celej Indonézii.

Prambanan

Prambanan je dedinka na ceste zo Sola do Yogyakarty. Dedinka sama o sebe nie je zaujímavá, ale dôvodom, prečo je to turistické mesto je komplex Hindu chrámov. Cestou zo Sola sme si preventívne zobrali autobus ekonomickej triedy, lebo sa držíme hesla že každá skúsenosť je dobrá skúsenosť. Cesta tam nebola zlá, lebo sme mali miesta na sedenie a nikto nám nesedel na kolienku.
Chrámy sú naozaj úžasné. Hlavný komplex je Chrám Vishnu, Chrám Brahma a Chrám Shiva. Okrem toho sú tu ďalšie menšie chrámiky, ktoré nie sú tak frekventovane navštevované, lebo sú trochu ďalej od vchodu a domáci sú podľa mňa moc leniví na to, aby tam šli. Všade sú nápisy Dilarang naik alebo Dilarang duduk, čo znamená Sem nestúpajte a sem nesadajte. Domáci tieto nápisy ale ignorujú. Taktiež je smutné, že po sebe nechávajp kopec bordelu a tým znehodnocujú tieto pamiatky.
Každopádne sa oplatí si tieto chrámy ísť pozrieť, pokiaľ človek navštevuje Indonéziu.
Pokračovanie do Yogyakarty bolo pre nás tiež dosť výsmešné. Nasadli sme do autobusu, tiež ekonomickej triedy, ktorý bol však úplne preplnený. Tak sme sedeli hneď vedľa šoféra na akomsi schodíku, pevne sme sa držali, aby sme nevypadli z dverí. Autobusy tu sú hop on - hop off (naskoč a vyskoč). Keď sme naskakovali, ešte sme ani poriadne neboli dnu už sa pohol a ked sme vyskakovali tak to bolo podobne. Predne dvere sú vždy otvorené a sprievodca (asi to bol sprievodca)v nich stál celú dobu, pomáhal ľuďom pri vyskakovaní a podával im tašky. No prosto je to tu zábava...

Solo

Solo je celkom veľké mesto v strednej Jáve. Podľa môjho názoru je to veľmi umelecké mesto, lebo každý deň tu človek nájde nejaké vystúpenia, koncerty alebo hry. Koncerty tu vyzerajú veľmi zaujímavo, lebo muzikanti hrajú na jednej strane cesty, obecenstvo počúva na strane druhej a pomedzi stále chodia autá, motorky, becak (to je tá ich smiešna verzia rikše) a bohvie čo ešte. Vystúpenia bývajú v Bahasa Indonesia, takže človek veľmi nerozumie, každopádne je zaujímavé si to pozrieť. Indonézska kultúra vychádza veľmi z Mahabharaty a Ramayany, čiže nespočetné množstvo vystúpení je práve na túto tému. Zaujímavyým umením je Wayang kulit, čo je u nás asi bábkohra. Majster sedí celý čas (asi 9 hodín) v tureckom sede, v rukách drží bábky, pričom nohami diriguje orchester. Najčastejšie sa hrá Ramayana a aj tá je v Bahasa Jawa (jazyk jávsky). Orchester (Gamelon) pozostáva z nástrojov, ktoré som na slovensku nikdy nevidela. Sú to rôzne bubny, činely, strunky a gongy na ktoré sa hrá rôzne veľkými kladivkami. No prosto je to zaujímavé.
Aby sme mali trošku osvieženie, okrem obzerania hier sa dá v Solo vidieť aj Kraton (palác). Pre domácich je najväčšia atrakcia, že tam vidia bielych ľudí, pre bielych ľudí, že sa s nimi domáci chcú fotiť.
Najlepšie zavŕšenie nášho dvojdňového pobytu bola ochutnávka Kobry. Myslím, že by som kobru asi inde nejedla a aj tu mám pocit, že to bolo prvý a posledný krát. Každopádne oplatí sa to aspoň vyskúšať, mäso je celkom jediteľné a pre odvážlivcov tu je aj možnosť vypiť hrnček krvi.

Solo a Yogya - začiatky

Naše prázdniny začali pár dní pred Idul Fitry, najdôležitejším sviatkom moslinov, kedy oslavujú víťazstvo. Výlet pozostával zo spoznávania centrálnej Jávy, konkrétne mesta Solo, Yogyakarta a ich okolia. Všetky ceny počas Idul Fitry sú trojnásobné, preto nás najlacnejšie vyššiel tzv. Travel, minibusik, ktorý nás mal vyzdvihnúť pred domom a odviezť priamo na miesto určenia v Solo. Ako poriadne Európanky sme sa s Polkou Hannou vychystali 6.30 a očakávali sme príchod minibusu o 7.00 ráno. O 8.00 sme začali mať trošku pochybnosti, či sme si to zarezervovali na správny deň. O 9.00 sme sa rozhodli ísť sa sťažovať do cestovnej kancelárie. Cestou sme si prichystali frázy a tešili sa, ako im vynadáme, že šofér neprišiel. CHlapík sa na nás usmial hneď, ako sme mu povedali, že Sopir tidak datang. (Šofér neprišiel), niekomu zavolal a o pol hodinu pre nás prišiel odvoz. Síce sme vyrážali o 3 hodiny neskôr, ako sme plánovali, ale celé natešené, že predsa len nebudeme musieť ostať počas prázdniny v Malangu.

Singosari temple

V našej škole nás zatia berú veľmi vlažne. Máme hodiny iba dvakrát do týždňa a niekedy ani to nie. Síce nám vysvetľovali, že je to kvôli Ramadánu a že všetci majú ešte prázdniny, ďaľší program nevyzerá o nič lepšie. Každopádne nám aspoň organizujú sem tam nejaké výlety. Prvý výlet bolo Batu, druhý sme sa šli pozrieť na Singosari chrám. Keďže sme ale v Indonézii, nesmie to byť iné ako výsmešné. V pondelok sme mali hodinu, ktorá mala trvať od 10 do 11. O 10.30 nám oznámili, že po škole ideme pozrieť chrám. Veľmi múdro a spontánne sme si na to poobedie nič nenaplánovali, takže tento výlet sa mohol uskutočniť.
Nasadli sme do auta a šli. Asi po 20 minútach sme zastavili. Singosari chrám, ako ho vidíte na fotkách je celkom maličký a obkolesený domčekami. Ani to nevyzerá ako nejaká pamiatka, hlavne keď vidíte, ako si ľudia sušia okolo prádlo. Jediné, čo sa tam dá robiť je fotiť, no ani tých fotiek sa nedá veľa spraviť, keďže je to také maličké. Každopádne chcem upozorniť prípadných turistov, aby sa zbytočne netriasli na tento chrám, lebo i keď je veľmi pekný, príliš veľké očakávania môžu spôsobiť iba zbytočné sklamanie.

Pulau Sempu

Postupne sme začali objavovať východnú jávu. Mojím prvým výletom bol ostrov Pulau Sempu, ktorý je na juhu asi 2 hodiny od Malangu. Najprv je potrebné sa dostať na pláž na juhu, odkiaľ sa dá prenajať si loď, ktorá ide priamo na ostrov. Na ostrove potom čaká na výletníka asi hodinka turistiky v džungli až kým nepríde do stredu ostrova, kde je nádherná lagúna, biely piesok a krásne prostredie. Tento ostrov je podľa všetkého chránený a nie je na ňom povolená turistika, avšak tu to nikoho netrápi. Na pláži sa dá aj stanovať a všetci nám tvrdia, že je to veľmi bezpečné miesto. Po našom výlete sme sa ale postupne dozvedali, že tam žijú jedovaté hady, dajú sa tam nájsť aj nejaké zvláštne druhy pavúkov a dokonca tam vraj vypustili aj pytóna do voľnej prírody. Nakoľko sme toto počuli od ľudí, ktorí na pláži stanovali aj tri dni, rozhodli sme sa, že sa tam ešte určite pre toto dobrodružstvo vrátime.

Ramadan

Indonezia, ako krajina s najvacsou populaciou moslimov priam zije v tychto dnoch Ramadanom. Pre tych nevedomych, je to najdolezitejsi mesiac pre moslimov, kedy sa postia. Cely den nemozu nic jest, pit, ani sa rozculovat, bozkavat ci ohovarat. Rano sa najedia este pred vychodom slnka, co byva okolo 4 a potom vecer sa najedia az ked slnko zapadne, co byva okolo pol siestej vecer. Pocas Ramadanu maju ludia tu skratene vyucovanie, menej pracuju a celkovo sa nenamahaju robit nieco dolezite a vycerpavajuce. V kazdom obchode su zlavy (Ramadan sale), na uliciach su plagaty, vsetky bary su zavrete a vacsina obchodov tiez. No a vecer, ked vsetci ludia koncia svoj post, su vsetky restauracie napratane, ulice su plne poulicnych predajcov a vsetci sa iba laduju jedlom. Takze to je Ramadan, ako ho my cudzinci vnimame.

Batu

Batu je mestečko, alebo skôr dedinka pri Malangu. Nakoľko v Malangu sa nedá nič robiť, treba si nájsť voľnočasové aktivity niekde pomimo. Pri Batu je krásny vodopád a horúce pramene, kde sa dá plávať. Plávať v Indonézii však nie je až taká sranda. Na každom verejnom mieste je totiž kopec lokálnych ľudí, ktorí keď uvidia biele ženy v európskych plavkách, nevedia od nich odtrhnúť oči. To znamená, že my, nakoľko sme ešte boli aj s naším profesorom, sme radšej ostali pri močení si nôh. Bule, ako tu hovoria každému cudzincovi, sa tu tešia veľkému obdivu, hlavne pokiaľ ide o biele ženy a to chodíme oblečené v dlhých nohaviciach.