Sundánska kultúra

Minule ma veľmi zaskočila sundánska kultúra. Súvisí to aj s faktom, že bývam s indonézskou rodinou. Sunda ľudia, to je kmeň žijúci na západnej jáve, sú veľmi milí, niekedy až príliš. Táto milota sa však môže obrátiť proti vám, pokiaľ nemáte obrovskú dávku trpezlivosti a empatie. Ich spôsoby totiž ako keby nedovoľujú hosťovi povedať, čo si myslia alebo čo spravil zle, teda mlčia, ale vnútri sa cítia urazení.
Zas žiadne strachy, sú tiež veľmi tolerantní a pokiaľ sa jedná o cudzinca, skôr sa o neho zaujímajú a malé prešľapy vedia rešpektovať.
Pokiaľ prídete na návštevu, nikdy nechoďte príliš neskoro. Ak prídete, určite vám ponúknu nejaké jedlo alebo pitie. To si musíte dať. Pokiaľ si nedáte a ospravedlníte sa, že ste už predtým jedli, je to urážka. Prosto vždy, keď prídete, si musíte dať aspoň trošku. Ak vám hosť povie: "Dopi svoj čaj", alebo nejakú podobnú frázu, znamená to, že treba odísť, že už je neskoro. Hosť vám nikdy nepovie, že už je neskoro, že už by ste mali odísť, lebo je to neslušné.
Pokiaľ prídete do domu, vždy je potrebné pozdraviť. Vzdanie úcty ide od starších členov k mladším. Pri najmladších to skôr vyzerá, ako keby oni zdravili vás, lebo tradičný indonézsky spôsob je priložiť si ruku osoby, ktorá je staršia k lícu alebo čelu s miernym úklonom. Malá deti toto potom robia vám. Na začiatku to môže byť trošku nepríjemné, ale potom si na to zvyknete. Ďalší spôsob zdravenia je že spojíte obe ruky a pozdravíte sa buď dotknutím druhej osoby (tá urobí to isté), alebo iba miernym úklonom bez dotyku. V tradičných islamských rodinách sa ženy nedotýkajú mužov, ale to už nájdete iba málokedy.
Pokiaľ žijete v indonézskej rodine, alebo ste len na návšteve, nikdy nemôžete v prítomnosti staršej osoby mať nohy na pohovke. Ja bývam s touto rodinou už rok a vždy, keď príde kamarátov otec, tak dám nohy dole z pohovky. Je to slušné.
Väčšina indonézanov nepovie, čo si myslí a tak sa aj v mojej rodine stala trápna príhoda, kedy kamarátka, čo bola na návšteve a prespávala používala počítač v kamarátovej izbe. Jeho mladší brat už chcel ísť spať, ale keďže tam bola ona, či už z hanblivosti, strachu alebo čohokoľvek iného do izby ani nevkročil. Neskôr zavolal kamarátovi a ten zavolal mne, aby som jej povedala, že má z izby odísť, lebo brat už chce spať. Nehovorím teraz o nejakom jednorazovom prespávaní, kamarátka u nás bola vtedy už týždeň a rodina sa s ňou zoznámila a aj nezáväzne rozprávala.
V prípade, keď som doma a kamošova rodina má nejaké jedlo alebo nápoj alebo hocičo, vždy ma musia ponúknuť. Keby ma neponúkli, tak to je z ich strany neslušnosť. To sa týka aj prípadov, kedy idú na spoločnú večeru a človek musí sám uvážiť, kedy je naozaj vítaný, alebo kedy ho pozývajú iba zo slušnosti a mal by odmietnuť.
Indonézske áno nie vždy znamená áno. Indonézania skoro nikdy nehovoria nie a teda niekedy aj áno znamená nie. Napríklad, pokiaľ sa spýtate kamoša, či sa môžete stretnúť o 11, on vám povie áno, ale zavolá vám ( v lepšom prípade) o 11, že on to nestíha. Produktívnejšie by bolo rovno sa dohodnúť na inom termíne, ale to by musel idnonézan povedať nie, čo nie je dobré. Preto je lepšie sa pýtať otvorené otázky, v tomto prípade, kedy sa môžete stretnúť.
Je ešte kopec ďalších vecí, ktoré sú v Indonézii považované za slušnosť. Dôležité však je, aby sa človek správal skromne, pozorne, vnímal situáciu a atmosféru a našiel si niekoho, kto bude k nemu otvorený a zasvätí ho do týchto pravidiel.

Športovanie v Indonézii

Tento článok som chcela venovať športovaniu v Indonézii, konkrétne v mojom meste, Bandung.
Indonézania, teda veľká väčšina vstáva okolo 5 alebo 6 ráno. Súvisí to s náboženstvom, keďže 70% sú muslimovia a tí vstávajú o 5 ráno na prvú modlitbu. Indonézske porekadlo tiež hovorí, že tí, ktorí vstanú skôr, budú bohatší a dostanú viac ako vyspávači. Takže aj cez víkend ťažko hovoriť o nejakom víkendovom vyspávaní ako ho poznáme my.
Mnoho ľudí sa venuje športu. No a športovať tu treba ráno, keď ešte nie je teplo a nie je tak veľmi cítiť znečistenie. Obľúbené športy sú futsal, badminton, ktoré sa hrajú v hale, kde za 2 hodiny zaplatíte maximálne 1 euro, alebo sa venujú behu a cyklistike. Beh tu je trošku výzvou, Indonézania nemajú chodníky a teda sa beží pri ceste. Aj preto je výhodné ísť skoro ráno, keď ešte ľudia nejdú do práce a doprava nie je tak frekventovaná alebo neskoro večer, keď už ľudia spia.
V Bandungu je každú nedeľu veľká udalosť - Car free day alebo Deň bez áut. Hlavnú ulicu v obľubenej časti mesta uzavrú pred autami. I keď pôvodný zámer bol asi šport, dnes sa to už tak nedá nazvať. Ale to neznamená, že to nie je super akcia. Cesta, ktorá je uzavretá má možno 500 metrov (možno viac, nie som dobrá v odhadoch) a stala sa úžasným miestom predaja a ponúkania všetkého možného. Od hudobných akcií, cez aerobik hodiny priamo na ceste, stánkov s jedlom všetkého druhu a firiem prezentujúcich svoje produkty tam nájdete určite to svoje. Tiež sa nedá povedať, že ide o deň, lebo akcia trvá od 6 do 10 rána. Atmosfére je úžasná, ale má ďaleko od športu a mení sa skôr na kulinérsku obchôdzku. Každopádne oplatí sa privstať si a ísť sa tam pozrieť. Najlepšie je, ak človek vstane a ide peši alebo na bicykli na túto akciu. Cestou má pohyb a športuje a na mieste si dá raňajky.
Veľký rozdiel je športovanie dievčat a chlapcov. Chlapci sú tak nejako považovaní za typy, ktoré budú športovať, no dievčatá športy neobľubujú. Ak si idú zabehať na 10 minút, tak už majú za sebou obrovský výkon a pokiaľ chcú upraviť postavy, tak radšej idú na diétu. Každopádne, kto chce, ten si to svoje nájde, len niekedy treba byť trpezlivý (hlavne s dierami na cestách), opatrný (kvôli množstvu áut a motoriek na cestách) a vytrvalý (nevdzávať sa i keď okolie nepraje).