Sundánska kultúra

Minule ma veľmi zaskočila sundánska kultúra. Súvisí to aj s faktom, že bývam s indonézskou rodinou. Sunda ľudia, to je kmeň žijúci na západnej jáve, sú veľmi milí, niekedy až príliš. Táto milota sa však môže obrátiť proti vám, pokiaľ nemáte obrovskú dávku trpezlivosti a empatie. Ich spôsoby totiž ako keby nedovoľujú hosťovi povedať, čo si myslia alebo čo spravil zle, teda mlčia, ale vnútri sa cítia urazení.
Zas žiadne strachy, sú tiež veľmi tolerantní a pokiaľ sa jedná o cudzinca, skôr sa o neho zaujímajú a malé prešľapy vedia rešpektovať.
Pokiaľ prídete na návštevu, nikdy nechoďte príliš neskoro. Ak prídete, určite vám ponúknu nejaké jedlo alebo pitie. To si musíte dať. Pokiaľ si nedáte a ospravedlníte sa, že ste už predtým jedli, je to urážka. Prosto vždy, keď prídete, si musíte dať aspoň trošku. Ak vám hosť povie: "Dopi svoj čaj", alebo nejakú podobnú frázu, znamená to, že treba odísť, že už je neskoro. Hosť vám nikdy nepovie, že už je neskoro, že už by ste mali odísť, lebo je to neslušné.
Pokiaľ prídete do domu, vždy je potrebné pozdraviť. Vzdanie úcty ide od starších členov k mladším. Pri najmladších to skôr vyzerá, ako keby oni zdravili vás, lebo tradičný indonézsky spôsob je priložiť si ruku osoby, ktorá je staršia k lícu alebo čelu s miernym úklonom. Malá deti toto potom robia vám. Na začiatku to môže byť trošku nepríjemné, ale potom si na to zvyknete. Ďalší spôsob zdravenia je že spojíte obe ruky a pozdravíte sa buď dotknutím druhej osoby (tá urobí to isté), alebo iba miernym úklonom bez dotyku. V tradičných islamských rodinách sa ženy nedotýkajú mužov, ale to už nájdete iba málokedy.
Pokiaľ žijete v indonézskej rodine, alebo ste len na návšteve, nikdy nemôžete v prítomnosti staršej osoby mať nohy na pohovke. Ja bývam s touto rodinou už rok a vždy, keď príde kamarátov otec, tak dám nohy dole z pohovky. Je to slušné.
Väčšina indonézanov nepovie, čo si myslí a tak sa aj v mojej rodine stala trápna príhoda, kedy kamarátka, čo bola na návšteve a prespávala používala počítač v kamarátovej izbe. Jeho mladší brat už chcel ísť spať, ale keďže tam bola ona, či už z hanblivosti, strachu alebo čohokoľvek iného do izby ani nevkročil. Neskôr zavolal kamarátovi a ten zavolal mne, aby som jej povedala, že má z izby odísť, lebo brat už chce spať. Nehovorím teraz o nejakom jednorazovom prespávaní, kamarátka u nás bola vtedy už týždeň a rodina sa s ňou zoznámila a aj nezáväzne rozprávala.
V prípade, keď som doma a kamošova rodina má nejaké jedlo alebo nápoj alebo hocičo, vždy ma musia ponúknuť. Keby ma neponúkli, tak to je z ich strany neslušnosť. To sa týka aj prípadov, kedy idú na spoločnú večeru a človek musí sám uvážiť, kedy je naozaj vítaný, alebo kedy ho pozývajú iba zo slušnosti a mal by odmietnuť.
Indonézske áno nie vždy znamená áno. Indonézania skoro nikdy nehovoria nie a teda niekedy aj áno znamená nie. Napríklad, pokiaľ sa spýtate kamoša, či sa môžete stretnúť o 11, on vám povie áno, ale zavolá vám ( v lepšom prípade) o 11, že on to nestíha. Produktívnejšie by bolo rovno sa dohodnúť na inom termíne, ale to by musel idnonézan povedať nie, čo nie je dobré. Preto je lepšie sa pýtať otvorené otázky, v tomto prípade, kedy sa môžete stretnúť.
Je ešte kopec ďalších vecí, ktoré sú v Indonézii považované za slušnosť. Dôležité však je, aby sa človek správal skromne, pozorne, vnímal situáciu a atmosféru a našiel si niekoho, kto bude k nemu otvorený a zasvätí ho do týchto pravidiel.