Cesta do Malang a prvé dni

Cesta do Malangu bola strastiplná. Možno to bolo spôsobené tím, že sme išli vlakom, možno tiež tým, že pre Slovákov je náročné ísť už aj do Tatier. Každopádne najprv mi domáci povedali, že je to naozaj iba kúsok, asi tak 3-4 hodinky. Neskôr to zdvihli na 10 hodín, čo sa mi už zdalo oveľa reálnejšie. No a nakoniec oznámili 12 hodín. Realita bola 16 hodín. Vlak bol pekný a dokonca sme mali aj o zábavu postarané. Nanešťastie nám celú dobu vyhrávali hlúpe Indonézske filmy alebo rozprávky o Islame. Myslím, že by nám to až tak nevadilo, keby zodpovední stíšili zvuk a nechali nás spať, ale to sa na našu smolu po celú dobu neuskutočnilo. No po tomto dobrodružstve, keď sme sa už skoro začali opúšťať, nás čakalo prekvapenie ešte lepšie – naše ubytovanie.
Po príchode sme sa hneď zoznámili s našou učiteľkou, ktorá nám veľkoryso vybavila ubytovanie u seba. Ona to volala homestay, ale pre nás to bol skôr podnájom z nočnej mory. Izbietky boli maličké, s ošuntelým nábytkom, v chodbičke sme mali starý kredenc, ktorý mi veľmi pripomenul nábytok po mojej prababke, no a o kúpeľni asi ani nebudem hovoriť. Cena za tento luxus bola 200,000 Rp. čo je síce iba asi 14 EUR na mesiac, ale na pomery Indonézske (a to už tak začínam rozmýšľať), to bola celkom bežná cena. Samozrejme, že k našej homestay nepatrila práčka a ani stravovanie, čo pre nás hneď znamenalo nevariť si celý rok (lebo šporák nebol k dispozícii) a stravovať sa niekde vonku miestnym jedlom. No to, čo nás asi najviac dorazilo boli pravidlá, ktoré musíme dodržiavať – nenosiť si žiadne návštevy a pokiaľ budeme chcieť mať nejakú návštevu, musíme to domácej oznámiť a môže to byť iba dievča. Večierka sa pre nás končila o 9 večer, kedy sme museli prísť domov. Domáci mali prvé poschodie prepojené dokopy tromi schodiskami – jeden bol do ich obývačky, jeden bol na strechu a druhý mal byť pre samostatný vchod. Samozrejme, že dvere na schodisku sa zatvárali z ich strany, čiže oni nás mohli prísť kedykoľvek pozrieť, ale my sme do ich obývačky mohli, iba ak sa nezamkli.
Pokiaľ vám toto pripadá ako zo stredovej náboženskej dievčenskej školy, tak presne takáto je realita v Indonézii v podnájmoch alebo na internátoch. Nečudo, že sme sa hneď na ďalší deň presťahovali.