Čo som sa naučila

Vrátila som sa z dediny. Mám pocit, že tento blog je dobrý spôsob pre mňa nezabudnúť slovenčinu. Postupne začínam byť zmätená z toho, že používam tri jazyky - slovenčinu, angličtinu a indonézštinu. Ale zas snáď neosprostiem neskôr.
Každopádne, bola som na dedine. Dedina tu je trošku iná ako naša, ale v zásade má tie isté črty - malá komunita ľudí, čo sa všetci poznajú, kravy, sliepky, mačky pobehujúc po uliciach (no kravy zrovna nie, ale to ostatné áno). Väčšina ľudí tam, sú moslimovia, ale fakt, že som s nimi strávila 3 dni mi umožnil naučiť sa čo to o ich náboženstve a celkovo mentalite ľudí tuto. Taktiež väčšina mojich kamarátov sú moslimovia. Uvedomila som si, že som ich aj ja vnímala trochu inak, ako som mala. Väčšinou keď povieme moslim, tak si to hneď spájame s pochybným náboženstvom, ktoré utláča ženy, robí z ľudí fanatikov a neviem čo ešte. V skutočnosti to ale nie je tak.
Prvá vec, ktorá mi príde odlišná je fakt, že moslimovia nemajú niečo ako spoveď. Pre nich súdny deň pozostáva zo skutkov, ktoré spravili za celý život. Pokiaľ to boli dobré skutky, je to akoby mali plus body, pokial ide o zlé skutky, body sa im odratávajú. No a pri sčítaní bodov sa určí, či ide človek do neba alebo do pekla. To je asi zjednodušene vysvetlené, ako to u nich funguje. A teda mám pocit, že majú inú perspektívu ako my, pretože nijaké odpustenie od Boha nie je, prosto musí človek žiť s vedomím, že spravil niečo zlé alebo sa snažiť zlého vyvarovať.
Moslimovia taktiež milujú Boha. Minulý piatok bol sviatok, kedy obetovávali zviera. Príbeh máme aj my v Biblii, kedy otecovi povedal Boh, že na preukázanie svojej lásky k nemu musí obetovať to, čo mu je najmilšie a to syna. Otec (zabudla som meno) to chcel urobiť a vtedy mu Boh hovorí, že nemusí obetovať syna, lebo preukázal svoju oddanosť a lásku. No a na preukázanie lásky moslimov tuto obetúvajú kozy alebo kravy. Na dedine sa ľudia zhromaždili pred mešitou a tí, ktorí obetúvavali, zviera podrezali, naporcovali a rozdali chudobným.
Naučila som sa, že ženy tu nie sú utláčané. Väčšina dievčat nenosí šatku. Tie, čo šatku nosia tak robia preto, lebo chcú, lebo sú presvedčené, že je to tak správne a dobré. Taktiež je väčšina dievčat tu vychovávaná tak, aby nasledovala svojho manžela.
Indonézska spoločnosť je veľmi rodinne založená. Pokiaľ sa niečo stane niektorému členovi rodiny, tak je tu vždy ujo, teta, babka alebo nejaký vzdialený bratranec, ktorý sa o úbohého člena postará. Rodina sa stretáva s tetami, babkami a bratrancami, dokonca aj z druhého kolena, všetci sa poznajú a sú ochotní pomôcť, keď je treba. Málo rodín má rodinné problémy, málo rodín sa bije o majetok alebo podobne, lebo Korán toto všetko zastrešuje a teda nikto sa nepýta, kto by mal dediť viac a kto si zaslúži viac, prosto to tak je napísané v svätej knihe.
Rodina je tiež na prvom mieste v plánvaní ľudí. Každý sa chce oženiť, vydať, mať deti (viac detí viac šťastia hovoria) a jedna z dôležitých otázok po tom, ako sa spýtajp na meno a krajinu odkiaľ pochádzam je, či som vydatá. Väčšina chlapcov tuto vie, že budú živiteľmi rodiny a že musia rodinu chrániť a zabezpečiť. To na nich hádže obrovskú zodpovednosť. Dievčatá na druhej strane vedia, že sa musia postarať o deti a nasledovať manžela, lebo on má byť ich vodcom. To však neznamená, že muži tu nerešpektujú ženy, skôr to vedie k tomu, že ich ochraňujú (niekedy až priveľmi). Vo väčšine rodín je to o vzájomnej dohode a porozumení.
Taktiež je vidno, že náboženstvo tu v Indonézii napĺňa veľkú časť ich životov. Ľudia tu sa nepýtajú, či si veriaci alebo nie, pýtajú sa, aké je Tvoje náboženstvo. A tu zasa ja si nie som istá, aká je moja viera. Doma častokrát nemám čas sa nad takýmito vecami zamýšľať, ale tu je to jedna z úvodných otázok, ktoré sa človeka pýtajú.
No a naposledy som si uvedomila, že je veľký rozdiel medzi islam a islamist, kde jedno je náboženstvo, kde ide skôr o spirituálny vzťah človeka k Bohu a druhé je vôľa jednotlivcov povýšiť náboženstvo na celý systém štátu a založiť takýto štát. To len, aby sme vedeli rozlišovať, lebo väčšina islamistov nevie, ako sa modliť a nikdy nečítala Korán, iba počúva, čo hovoria ostatní a nasleduje ich.