No tak len aby ste vedeli, to studium tu za moc nestoji. Akoze jazyk je jednoduchy a uz po 4 mesiacoch sa viemdohovorit, ale skola, v ktorej nas to ucia nestoji za vela. Hlavne ucitelia su trosku zvlastni. Obcas sa stane, ze zabudnu prist, obcas sa stane, ze nam hodina odpadne. Malokedy si hodiny pripravuju a malokedy to ma nejaku naslednost.
Mame hodiny pisania, kde nas maju ucit gramatiku. Ku gramatike sme sa velmi nedostali, lebo nasa tetuska ma tendenciu vysvetlovat jednoduche veci na celu hodinu. Po troch mesiacoch nas chcela ist naucit pouzivat slovicka: ja, ty, on/ona, my, vy, oni. No myslim, ze to teda minule poriadne prepiskli.
Druha tetuska sa chce zlepsit v anglictine, tak nam vsetky materialy pripravuje v anglictine, hodinu vedie v anglictine a miesto ucenia sa bahasa indonesia, rozoberame rozdiel medzi dzunglou a lesom.
Okrem tychto dvoch tetusiek mame este aj hodiy s dalsimi dvoma ucitelmi, ktori sa vyfarbili byt posadnuti politikou a teda miesto toho, aby sme sa naucili dorozumiet sa s ludmi, si citame politicke clanky v novinach.
No kazdopadne mame aj hodiny tanca, tradicneho indonezskeho tanca, ktore su fakt dobre (aspon nieco) a teda cvicime a cvicime na nejake vystupenie. A aby toho nebolo malo, uz nas aj odfotili, fotka ako hrom v novinach ako tancujeme. No a teraz, ked ideme okolo nas ludia zdravia, poznaju nase mena (vdaka novinam) a rozpravaju nam ako krasne vyzerame ked tancujeme (co sme spotene, v teplakoch a zmatene, kedze to bola prva hodina a vobec nam to neslo).
Takze taka je kazdodenna rutina tu v Malangu.
Subscribe to:
Post Comments (Atom)
No comments:
Post a Comment