Udalosti posledných dní

Nažívame si tu v Indonézii dobre. Občas sa nám podarí zažiť celkom zaujímavé veci, väčšinou majú čo dočinenia s domácimi. Včera sa mi podarilo ísť v angkote, čo je taký malý minibusík, ktorý slúži ako mestská doprava. Hneď, ako sme sa narvali dnu (najprv sme mysleli, že sa nám to nepodarí, ale Indonézania vždy nájdu cestu, ako vpratať do týchto minibusíkov viac a viac ľudí) som bola atakovaná z mojej pravej strany otázkami od chlapíka. V prvej vete mi povedal že tu žije a pracuje, v druhej vete sa ma spýtal odkiaľ som a v tretej vete mi ponúkol prácu učiť deti pre jeho firmu. Takýto rýchly pohovor a dokonca v hromadnej doprave som zažila prvýkrát.
Nátura a kultúra tu je úplne odlišná od tej našej. Minulý týždeň sme s kamarátkou Fon z Thajska sedeli v kancelárii jedného nášho profesora, keď prišiel rektor. Tak sme sa pozhovárali, podali sme si ruky a keď podával ruku Fon, tak jej hovorí, že je tučná. Mňa až tak zamrazilo, ale tuto je to iba bežná téma pre rozhovor.
Taktiež sa mi stáva, že mi napíše môj indonézsky kamarát správu. Obvykle sú to bežné veci, no včera ma jeho správa zarazila a pobavila zároveň. Po úvodnom Ahoj, ako sa máš sa ma spýtal, či môže nakresliť moju nohu, lebo potrebuje nohu na svoj obraz.
Pokiaľ idete do reštaurácie, je celkom možné, že si vytvoríte tak nejak svoje vlastné menu a nikto sa na nič nepýta, prosto vám dajú to, čo chcete.
Práve takéto situácie dokazujú, že v Indonézii nie je nič nemožné. Akurát ma mrzí, že ten čas tak rýchlo uteká. Už sú to 2,5 mesiaca, čo som tu a stále mám pocit, že som prišla iba včera.