Pangalengan

Pravá Indonézska skúsenosť nie je nič bez nakuknutia do dedinky. Pangalengan sa nachádza asi 2 hodiny od Bandungu, i keď cesta závisí od toho, kedy sa rozhodnete tam ísť. Keďže cesty sú dosť zlé a Indonézia má veľa áut, stáva sa, že sa ocitnete v obrovskej zápche, ktorá môže výlet predĺžiť aj o niekoľko hodín. Ale stále to nie je to najhoršie, ako keď je polovica cesty zaplavená a nedá sa vôbec prejsť z Bandungu alebo do Bandungu.
Projekt v 13 dedinkách známych pod názvom Pangalengan má za víziu zlepšiť situáciu v tejto komunite podporovaním podnikateľských aktivít. Podnikanie v Indonézii je dneska druhý pojem, ktorý používa každý. Na jednej strane je dôležité zakladať malé a stredné podniky, ale na druhej strane tieto podničky vytvárajú iba asi necelých 20% z cecej produkcie Indonézie. Najviac aktivít je práve v tzv. food industry, kde chlapec si kúpi stánok a každý deň predáva Martabak, vyprážaný banán alebo ryžu, poprípade rôzne kombinácie týchto jedál. Okrem toho na dedinkách funguje veľa malých farmárov a dorbných výrobcov rôznych jedál ako je krupuk (čo vyzerá ako naše čipsy, ale má to trošku inú výrobu a dá sa to pražiť aj doma), cukríky z karamelu alebo dodol terong (čo ani neviem popísať, čo je).
Najčastejší dôvod, prečo si ľudia tu zakladajú podniky je, že nemajú inú možnosť. V dedinke je veľká nezamestnanosť a výroba týchto vecí a ich predaj pomáha ľuďom prežiť. Tak sa stáva, že deti častorkát ani nedokončia školu, lebo musia pomáhať rodičom vo výrobe, alebo farmárčení a podobne.
Projektom v týchto dedinkách sa snažíme ľudí podporovať v podnikaní a to tým, že im dávame potrebné vzdelanie, konzultácie a finančné prostriedky. Je to klasický príklad mikro financovania a mikro pôžičiek v rámci komunity, kde na rozdiel od charity vytvárame príležitosti pre chudobných ľudí, aby zlepšili svoju situáciu.

Bandung

A znova a opäť Bandung. Je to podľa mňa najlepšie mesto. Teda najviac sa mi páči zo všetkých miest, čo som tu videla. Celkovo si ale nemyslím, že je to mesto na turistiku, ale na bývanie určite.
Bandung sa nachádza kúsok od Jakarty (asi 3 hodiny), okolie tvoria hory a kopce, čiže podnebie je chladnejšie. Volajú ho tiež Paris van Java, leboje tu kopec obchodov.
Mne sa podarilo dostať krátku stáž. Síce mi neplatia plat, lebo je to stále rozvojová stáž, ale pokrývajú mi kopec nákladov, hlavne na ubytovanie. Projekt, na ktorom robím je v neďalekej dedinke Pangalengan a jeho cieľom je rozvíjať podnikateľské aktivity v tomto okolí u domácich. Možno to znie smiešne, ale Indonézia nie je najlepšie miesto na prácu, je tu vysoká nezamestnanosť a ľudia z dedín častokrát nemajú inú príležitosť iba začať svoj vlastný mikro business. Ľudia na dedinke robia hlavne výrobu ako mliečne výrobky, pestujú čaj alebo vyrábajú krupuk a čipsy zo zemiakov. Projekt sa snaží ich nielen zaučiť, ako si viesť jednoduchý finančný denník a organizovať ľudí, ale tiež sa snaží im dať dostupné pôžičky, aby mohli naozaj business rozvíjať.
V Septembri táto dedinka zažila zemetrasenie, kopec ľudí ostalo bez domova, ich maličké obchodíky alebo výrobne boli zničené a teraz musia začínať odznova.
Celkovo sa mi prijekt páči a pracuje na ňom super tím ľudí, s ktorými si rozumiem. Učia ma bahasa Sunda, čo je jazyk ktorým sa hovorí v tejto oblasti a je to celkom mätúce, hlavne keď sa do toho pridá kolega z Padangu (Sumatra) a pridáva do toho aj svoj vlastný jazyk.
A podnebie v dedinke pripomína domov, lebo je tam strašná zima. Síce nemrzne, ale bez poriadneho svetra sa človek neobíde.

Vianoce a Novy rok

Nemozem uverit, ze uz som tu tak dlho. Myslim, ze s Vianocami na mna prisla nostalgia, lebo Vianoce vzdy znamenali tak nejak pol rok, koniec jedneho roka (a prveho semestra) a pomaly zaciatok druheho. To iba dokazuje, ze cas tu neuveritelne rychlo leti.
Takze k Vianociam. Toto su moje prve Vianoce bez rodiny, v Azii, bez snehu a s ludmi, ktori Vianoce vobec neoslavuju. Moja pozicia ostala v Malangu, v nasom dome. Vsetci ostatni spolubyvajuci sa sli flakat niekam inam (kedze sme dostali volno zo skoly na asi 2 tyzdne), no moje plany boli nejako velmi necakane (a nie az tak radostne) zrusene. Ale kazda skusenost dobra skusenost, takze ked jeden plan nevyjde, treba ho nahradit druhym.
Kompozicia ludi, s ktorymi som Vianoce slavila je asi takato: asi 10 thajcanov (vsetci su budhisti, takze Vianoce neoslavuju) a asi 10 indonezanov (vsetci su moslimovia, takze Vianoce neoslavuju taktiez) a jedna madagaskarcanka (ta Vianoce oslavuje, je krestanka, ale aj tak prisla neskoro :D).
Co sa tyka menu, tak nebolo velmi bohate, nakolko v dome nemame varic a varit sa neda (a popravde v tom teple ani nemame motivaciu varit), tak nasa vecera pozostavala hlavne z kolacikov, ovocia, vianocneho puncu, vareneho vinka a inych drobnosti).
Co sa mi ale najviac pacilo na tychto Vianociach bolo, ze vsetci tito ludia prisli kvoli mne, lebo vedia, ze Vianoce su pre nas jeden z najdolezitejsich sviatkov. Vsetci moji dobri kamarati prisli, ani darceky nezabudli a slavili sme Vianoce s Vianocnou hudbou a velmi dobrou priatelskou atmosferou. Koniec koncov o tom podla mna Vianoce su, hlavne o vztahoch, dobrej nalade a je potrebne ich slavit s tymi, ktorych mame radi.

Studium v Indonezii

No tak len aby ste vedeli, to studium tu za moc nestoji. Akoze jazyk je jednoduchy a uz po 4 mesiacoch sa viemdohovorit, ale skola, v ktorej nas to ucia nestoji za vela. Hlavne ucitelia su trosku zvlastni. Obcas sa stane, ze zabudnu prist, obcas sa stane, ze nam hodina odpadne. Malokedy si hodiny pripravuju a malokedy to ma nejaku naslednost.
Mame hodiny pisania, kde nas maju ucit gramatiku. Ku gramatike sme sa velmi nedostali, lebo nasa tetuska ma tendenciu vysvetlovat jednoduche veci na celu hodinu. Po troch mesiacoch nas chcela ist naucit pouzivat slovicka: ja, ty, on/ona, my, vy, oni. No myslim, ze to teda minule poriadne prepiskli.
Druha tetuska sa chce zlepsit v anglictine, tak nam vsetky materialy pripravuje v anglictine, hodinu vedie v anglictine a miesto ucenia sa bahasa indonesia, rozoberame rozdiel medzi dzunglou a lesom.
Okrem tychto dvoch tetusiek mame este aj hodiy s dalsimi dvoma ucitelmi, ktori sa vyfarbili byt posadnuti politikou a teda miesto toho, aby sme sa naucili dorozumiet sa s ludmi, si citame politicke clanky v novinach.
No kazdopadne mame aj hodiny tanca, tradicneho indonezskeho tanca, ktore su fakt dobre (aspon nieco) a teda cvicime a cvicime na nejake vystupenie. A aby toho nebolo malo, uz nas aj odfotili, fotka ako hrom v novinach ako tancujeme. No a teraz, ked ideme okolo nas ludia zdravia, poznaju nase mena (vdaka novinam) a rozpravaju nam ako krasne vyzerame ked tancujeme (co sme spotene, v teplakoch a zmatene, kedze to bola prva hodina a vobec nam to neslo).
Takze taka je kazdodenna rutina tu v Malangu.

Čo som sa naučila

Vrátila som sa z dediny. Mám pocit, že tento blog je dobrý spôsob pre mňa nezabudnúť slovenčinu. Postupne začínam byť zmätená z toho, že používam tri jazyky - slovenčinu, angličtinu a indonézštinu. Ale zas snáď neosprostiem neskôr.
Každopádne, bola som na dedine. Dedina tu je trošku iná ako naša, ale v zásade má tie isté črty - malá komunita ľudí, čo sa všetci poznajú, kravy, sliepky, mačky pobehujúc po uliciach (no kravy zrovna nie, ale to ostatné áno). Väčšina ľudí tam, sú moslimovia, ale fakt, že som s nimi strávila 3 dni mi umožnil naučiť sa čo to o ich náboženstve a celkovo mentalite ľudí tuto. Taktiež väčšina mojich kamarátov sú moslimovia. Uvedomila som si, že som ich aj ja vnímala trochu inak, ako som mala. Väčšinou keď povieme moslim, tak si to hneď spájame s pochybným náboženstvom, ktoré utláča ženy, robí z ľudí fanatikov a neviem čo ešte. V skutočnosti to ale nie je tak.
Prvá vec, ktorá mi príde odlišná je fakt, že moslimovia nemajú niečo ako spoveď. Pre nich súdny deň pozostáva zo skutkov, ktoré spravili za celý život. Pokiaľ to boli dobré skutky, je to akoby mali plus body, pokial ide o zlé skutky, body sa im odratávajú. No a pri sčítaní bodov sa určí, či ide človek do neba alebo do pekla. To je asi zjednodušene vysvetlené, ako to u nich funguje. A teda mám pocit, že majú inú perspektívu ako my, pretože nijaké odpustenie od Boha nie je, prosto musí človek žiť s vedomím, že spravil niečo zlé alebo sa snažiť zlého vyvarovať.
Moslimovia taktiež milujú Boha. Minulý piatok bol sviatok, kedy obetovávali zviera. Príbeh máme aj my v Biblii, kedy otecovi povedal Boh, že na preukázanie svojej lásky k nemu musí obetovať to, čo mu je najmilšie a to syna. Otec (zabudla som meno) to chcel urobiť a vtedy mu Boh hovorí, že nemusí obetovať syna, lebo preukázal svoju oddanosť a lásku. No a na preukázanie lásky moslimov tuto obetúvajú kozy alebo kravy. Na dedine sa ľudia zhromaždili pred mešitou a tí, ktorí obetúvavali, zviera podrezali, naporcovali a rozdali chudobným.
Naučila som sa, že ženy tu nie sú utláčané. Väčšina dievčat nenosí šatku. Tie, čo šatku nosia tak robia preto, lebo chcú, lebo sú presvedčené, že je to tak správne a dobré. Taktiež je väčšina dievčat tu vychovávaná tak, aby nasledovala svojho manžela.
Indonézska spoločnosť je veľmi rodinne založená. Pokiaľ sa niečo stane niektorému členovi rodiny, tak je tu vždy ujo, teta, babka alebo nejaký vzdialený bratranec, ktorý sa o úbohého člena postará. Rodina sa stretáva s tetami, babkami a bratrancami, dokonca aj z druhého kolena, všetci sa poznajú a sú ochotní pomôcť, keď je treba. Málo rodín má rodinné problémy, málo rodín sa bije o majetok alebo podobne, lebo Korán toto všetko zastrešuje a teda nikto sa nepýta, kto by mal dediť viac a kto si zaslúži viac, prosto to tak je napísané v svätej knihe.
Rodina je tiež na prvom mieste v plánvaní ľudí. Každý sa chce oženiť, vydať, mať deti (viac detí viac šťastia hovoria) a jedna z dôležitých otázok po tom, ako sa spýtajp na meno a krajinu odkiaľ pochádzam je, či som vydatá. Väčšina chlapcov tuto vie, že budú živiteľmi rodiny a že musia rodinu chrániť a zabezpečiť. To na nich hádže obrovskú zodpovednosť. Dievčatá na druhej strane vedia, že sa musia postarať o deti a nasledovať manžela, lebo on má byť ich vodcom. To však neznamená, že muži tu nerešpektujú ženy, skôr to vedie k tomu, že ich ochraňujú (niekedy až priveľmi). Vo väčšine rodín je to o vzájomnej dohode a porozumení.
Taktiež je vidno, že náboženstvo tu v Indonézii napĺňa veľkú časť ich životov. Ľudia tu sa nepýtajú, či si veriaci alebo nie, pýtajú sa, aké je Tvoje náboženstvo. A tu zasa ja si nie som istá, aká je moja viera. Doma častokrát nemám čas sa nad takýmito vecami zamýšľať, ale tu je to jedna z úvodných otázok, ktoré sa človeka pýtajú.
No a naposledy som si uvedomila, že je veľký rozdiel medzi islam a islamist, kde jedno je náboženstvo, kde ide skôr o spirituálny vzťah človeka k Bohu a druhé je vôľa jednotlivcov povýšiť náboženstvo na celý systém štátu a založiť takýto štát. To len, aby sme vedeli rozlišovať, lebo väčšina islamistov nevie, ako sa modliť a nikdy nečítala Korán, iba počúva, čo hovoria ostatní a nasleduje ich.

Bromo

Išli sme na Bromo. Každá príručka hovorí, aká je to krásna hora. No a teda, že si ju ideme pozrieť. Kamoši tam už boli, takže zariadili všetko potrebné - auto a šoféra. Na Bromo sa chodí v noci. Je to asi 3 hodiny od mesta Malang a prvá zastávka je taká malá plošinka, z ktorej je vidno Bromo pri východe slnka. Preto sa chodí okolo 1-2 v noci, aby sa všetko postíhalo.
Po krátkej dobe sme však zistili, že náš šofér nejako nevie cestu a neustále sa pýta, kde je Bromo. Je to celkom vtipné, nakoľko Bromo je jedna z najnavštevovanejších atrakcií tu v Malangu.
Východ slnka sme však stihli, to nebol problém. Prepchali sme sa cez masu ľudí a aj sa nám podarilo zopár fotiek si spraviť. Inak je to miesto prepchaté turistami zahraničnými alebo domácimi.
Podľa plánu nasledovala hora Bromo. Ide sa tam trochu rozbitou cestou, čiže sme každú chvíľu očakávali, že nám zrazu odpadnú kolesá, ale to najhoršie prišlo, keď sme sa napojili na rovinku. Cesta tam nie je žiadna, je to iba prach zo sopky. No a keďže náš šofér bol aký bol, podarilo sa nám zapadnúť. Nebol by to taký problém, keby sa to nestalo 4krát. Ešte šťastie, že sú indonézania nápomocní a asi 7 chlapíci na motorkách nám po každý krát zastavili a pomáhali auto vyprosťovať a tlačiť.
Cestou sme chceli zájsť pozrieť aj krásny vodopád blízko Broma, ale keďže sa nám cestou ešte prehrial motor, trošku nám horelo auto a neboli sme si istí, či fungujú brzdy, tak sme sa radšej rozhodli ísť domov.
Chcem len povedať, že takéto veci sa v Indonézii stávajú, mami prosím neboj sa o mňa, všetko dobre dopadlo a nakoniec to ani nebolo až také zlé ako to asi vyzerá. Až na tie brzdy a kolaps, ktorý dostala kamarátka....

Udalosti posledných dní

Nažívame si tu v Indonézii dobre. Občas sa nám podarí zažiť celkom zaujímavé veci, väčšinou majú čo dočinenia s domácimi. Včera sa mi podarilo ísť v angkote, čo je taký malý minibusík, ktorý slúži ako mestská doprava. Hneď, ako sme sa narvali dnu (najprv sme mysleli, že sa nám to nepodarí, ale Indonézania vždy nájdu cestu, ako vpratať do týchto minibusíkov viac a viac ľudí) som bola atakovaná z mojej pravej strany otázkami od chlapíka. V prvej vete mi povedal že tu žije a pracuje, v druhej vete sa ma spýtal odkiaľ som a v tretej vete mi ponúkol prácu učiť deti pre jeho firmu. Takýto rýchly pohovor a dokonca v hromadnej doprave som zažila prvýkrát.
Nátura a kultúra tu je úplne odlišná od tej našej. Minulý týždeň sme s kamarátkou Fon z Thajska sedeli v kancelárii jedného nášho profesora, keď prišiel rektor. Tak sme sa pozhovárali, podali sme si ruky a keď podával ruku Fon, tak jej hovorí, že je tučná. Mňa až tak zamrazilo, ale tuto je to iba bežná téma pre rozhovor.
Taktiež sa mi stáva, že mi napíše môj indonézsky kamarát správu. Obvykle sú to bežné veci, no včera ma jeho správa zarazila a pobavila zároveň. Po úvodnom Ahoj, ako sa máš sa ma spýtal, či môže nakresliť moju nohu, lebo potrebuje nohu na svoj obraz.
Pokiaľ idete do reštaurácie, je celkom možné, že si vytvoríte tak nejak svoje vlastné menu a nikto sa na nič nepýta, prosto vám dajú to, čo chcete.
Práve takéto situácie dokazujú, že v Indonézii nie je nič nemožné. Akurát ma mrzí, že ten čas tak rýchlo uteká. Už sú to 2,5 mesiaca, čo som tu a stále mám pocit, že som prišla iba včera.