Udalosti posledných dní

Nažívame si tu v Indonézii dobre. Občas sa nám podarí zažiť celkom zaujímavé veci, väčšinou majú čo dočinenia s domácimi. Včera sa mi podarilo ísť v angkote, čo je taký malý minibusík, ktorý slúži ako mestská doprava. Hneď, ako sme sa narvali dnu (najprv sme mysleli, že sa nám to nepodarí, ale Indonézania vždy nájdu cestu, ako vpratať do týchto minibusíkov viac a viac ľudí) som bola atakovaná z mojej pravej strany otázkami od chlapíka. V prvej vete mi povedal že tu žije a pracuje, v druhej vete sa ma spýtal odkiaľ som a v tretej vete mi ponúkol prácu učiť deti pre jeho firmu. Takýto rýchly pohovor a dokonca v hromadnej doprave som zažila prvýkrát.
Nátura a kultúra tu je úplne odlišná od tej našej. Minulý týždeň sme s kamarátkou Fon z Thajska sedeli v kancelárii jedného nášho profesora, keď prišiel rektor. Tak sme sa pozhovárali, podali sme si ruky a keď podával ruku Fon, tak jej hovorí, že je tučná. Mňa až tak zamrazilo, ale tuto je to iba bežná téma pre rozhovor.
Taktiež sa mi stáva, že mi napíše môj indonézsky kamarát správu. Obvykle sú to bežné veci, no včera ma jeho správa zarazila a pobavila zároveň. Po úvodnom Ahoj, ako sa máš sa ma spýtal, či môže nakresliť moju nohu, lebo potrebuje nohu na svoj obraz.
Pokiaľ idete do reštaurácie, je celkom možné, že si vytvoríte tak nejak svoje vlastné menu a nikto sa na nič nepýta, prosto vám dajú to, čo chcete.
Práve takéto situácie dokazujú, že v Indonézii nie je nič nemožné. Akurát ma mrzí, že ten čas tak rýchlo uteká. Už sú to 2,5 mesiaca, čo som tu a stále mám pocit, že som prišla iba včera.

Gunung Merapi

Gunung Merapi je sopka. Nachádza sa nedaľeko Yogyakarty a Sola. Pred dvoma rokmi vybuchla a znepríjemnila život mnohím ľudom v okolitých dedinkách. Tento rok sa však rozhodla spinkať a tak sme sa my rozhodli, že ju pokoríme. Naša túra začínala asi o 10 večer, kedy nás príjemný šofér vyzdvihol a dopravil do neďalekej dedinky Selo, odkiaľ sme už mali šlapať hore. Nie je to ľahký výstup, je to normálna turistika. Šlapať sa začína zhruba okolo 1 v noci. Výstup trvá 3 hodiny na miesto tesne pod sopkou. Na tomto mieste sa sprievodca rozhodne, či zoberie ľudí ďalej alebo nie. Situácia môže byť totiž nepriaznivá a na sopkách v Indonézii sa už veľa ľudí stratilo alebo tragicky zahynulo. My sme mali šťastie, lebo nám počasie žičilo. Vrchol sme dosiahli asi 10 minút pred východom slnka a výhľad určite stál za túto námahu.
Gunung Merapi je sopka, ktorú by som určite odporučila turistom zdolať. Výhľad je naozaj nádherný a aj fakt, že človek si ho musí zaslúžiť a vyšlapať si 4 hodiny celkom strmým kopcom, pridáva na radosti. A výlet sa dá objednať v každej travel agency, ktorú v Yogyakarte nájdete.

Yogyakarta

Jedno z najpopulárnejších miest v Indonézii. A taktiež jedno z najnepokojnejších miest. Pokiaľ sa tam niekedy vyberiete, všetko dôležité sa točí okolo ulice Malioboro. Pešky sa dá prejsť až ku Kratonu (Palácu), Taman Sari (Vodnému palácu) a pokiaľ chce človek nakupovať, tak po celej ulici nájde nespočetné množstvo bazárov, obchodov a pouličných predavačov.
Najzaujímavejšie je, že tu majú prebytok tzv. becak (to je taká tá ich rikša), takže všade kam sa pohnete vás budú sprevádzať ponuky na odvoz. Cena za becak je nižšia ráno, kedy majú pred sebou celý deň a potrebujú si zarobiť. Pokiaľ chcete chytiť becak večer, tak je dosť pravdepodobné, ž ebudete musieť vyskúšať viacerých šoférov a zapojiť svoje zjednávacie schopnosti.
Okrem pamiatok sa oplatí ísť si pozrieť vystúpenie Ramayana v Purawisata. Ramayana je všade prítomná, všetci tu poznajú tento príbeh a pokiaľ prídete do umelecký miest ako sú Solo a Yogya, tak sa s Ramayanou stretávate stále. Balet v Indonézskom prevedení je úlne iný ako náš a preto sa oplatí si ho ísť pozrieť. No a v neposlednom rade sa dá z Yogyakarty ľahko ísť pozrieť okolie, medzi čo patrí Prambanan, Borobudur či sopka Merapi.

Cesta do Yogyakarty

Cestou z Prambanan sme sa opäť odhodlali na cestu autobusom ekonomickej triedy. Netrvalo dlho a autobus nám zastavil. Naskočili sme a naskočili je správny výraz, nakoľko ešte sme ani neboli v autobuse a už sa šofér ponáhľal ďalej. Ekonomické triedy bývajú častokrát preplnené a teda aj náš autobus nebol výnimkou. Miesta sme nemali, tak sme sedeli na schodíku vedľa šoféra, hneď pri otvorených predných dverách. Cestu nám spríjemňovali muzikanti, samozrejme že nie zadarmo a pohľad na dopravu nám pripomínal formulu 1. Zaujímavé je, že šoféri tu jazdia bez strachu a i keď majú autobus plný ľudí, neboja sa obiehať, ísť rýchlo ako sa dá, či zachádzať do protismeru. Mám pocit, že práve oni sú ti najbláznivejší šoféri v celej Indonézii.

Prambanan

Prambanan je dedinka na ceste zo Sola do Yogyakarty. Dedinka sama o sebe nie je zaujímavá, ale dôvodom, prečo je to turistické mesto je komplex Hindu chrámov. Cestou zo Sola sme si preventívne zobrali autobus ekonomickej triedy, lebo sa držíme hesla že každá skúsenosť je dobrá skúsenosť. Cesta tam nebola zlá, lebo sme mali miesta na sedenie a nikto nám nesedel na kolienku.
Chrámy sú naozaj úžasné. Hlavný komplex je Chrám Vishnu, Chrám Brahma a Chrám Shiva. Okrem toho sú tu ďalšie menšie chrámiky, ktoré nie sú tak frekventovane navštevované, lebo sú trochu ďalej od vchodu a domáci sú podľa mňa moc leniví na to, aby tam šli. Všade sú nápisy Dilarang naik alebo Dilarang duduk, čo znamená Sem nestúpajte a sem nesadajte. Domáci tieto nápisy ale ignorujú. Taktiež je smutné, že po sebe nechávajp kopec bordelu a tým znehodnocujú tieto pamiatky.
Každopádne sa oplatí si tieto chrámy ísť pozrieť, pokiaľ človek navštevuje Indonéziu.
Pokračovanie do Yogyakarty bolo pre nás tiež dosť výsmešné. Nasadli sme do autobusu, tiež ekonomickej triedy, ktorý bol však úplne preplnený. Tak sme sedeli hneď vedľa šoféra na akomsi schodíku, pevne sme sa držali, aby sme nevypadli z dverí. Autobusy tu sú hop on - hop off (naskoč a vyskoč). Keď sme naskakovali, ešte sme ani poriadne neboli dnu už sa pohol a ked sme vyskakovali tak to bolo podobne. Predne dvere sú vždy otvorené a sprievodca (asi to bol sprievodca)v nich stál celú dobu, pomáhal ľuďom pri vyskakovaní a podával im tašky. No prosto je to tu zábava...

Solo

Solo je celkom veľké mesto v strednej Jáve. Podľa môjho názoru je to veľmi umelecké mesto, lebo každý deň tu človek nájde nejaké vystúpenia, koncerty alebo hry. Koncerty tu vyzerajú veľmi zaujímavo, lebo muzikanti hrajú na jednej strane cesty, obecenstvo počúva na strane druhej a pomedzi stále chodia autá, motorky, becak (to je tá ich smiešna verzia rikše) a bohvie čo ešte. Vystúpenia bývajú v Bahasa Indonesia, takže človek veľmi nerozumie, každopádne je zaujímavé si to pozrieť. Indonézska kultúra vychádza veľmi z Mahabharaty a Ramayany, čiže nespočetné množstvo vystúpení je práve na túto tému. Zaujímavyým umením je Wayang kulit, čo je u nás asi bábkohra. Majster sedí celý čas (asi 9 hodín) v tureckom sede, v rukách drží bábky, pričom nohami diriguje orchester. Najčastejšie sa hrá Ramayana a aj tá je v Bahasa Jawa (jazyk jávsky). Orchester (Gamelon) pozostáva z nástrojov, ktoré som na slovensku nikdy nevidela. Sú to rôzne bubny, činely, strunky a gongy na ktoré sa hrá rôzne veľkými kladivkami. No prosto je to zaujímavé.
Aby sme mali trošku osvieženie, okrem obzerania hier sa dá v Solo vidieť aj Kraton (palác). Pre domácich je najväčšia atrakcia, že tam vidia bielych ľudí, pre bielych ľudí, že sa s nimi domáci chcú fotiť.
Najlepšie zavŕšenie nášho dvojdňového pobytu bola ochutnávka Kobry. Myslím, že by som kobru asi inde nejedla a aj tu mám pocit, že to bolo prvý a posledný krát. Každopádne oplatí sa to aspoň vyskúšať, mäso je celkom jediteľné a pre odvážlivcov tu je aj možnosť vypiť hrnček krvi.

Solo a Yogya - začiatky

Naše prázdniny začali pár dní pred Idul Fitry, najdôležitejším sviatkom moslinov, kedy oslavujú víťazstvo. Výlet pozostával zo spoznávania centrálnej Jávy, konkrétne mesta Solo, Yogyakarta a ich okolia. Všetky ceny počas Idul Fitry sú trojnásobné, preto nás najlacnejšie vyššiel tzv. Travel, minibusik, ktorý nás mal vyzdvihnúť pred domom a odviezť priamo na miesto určenia v Solo. Ako poriadne Európanky sme sa s Polkou Hannou vychystali 6.30 a očakávali sme príchod minibusu o 7.00 ráno. O 8.00 sme začali mať trošku pochybnosti, či sme si to zarezervovali na správny deň. O 9.00 sme sa rozhodli ísť sa sťažovať do cestovnej kancelárie. Cestou sme si prichystali frázy a tešili sa, ako im vynadáme, že šofér neprišiel. CHlapík sa na nás usmial hneď, ako sme mu povedali, že Sopir tidak datang. (Šofér neprišiel), niekomu zavolal a o pol hodinu pre nás prišiel odvoz. Síce sme vyrážali o 3 hodiny neskôr, ako sme plánovali, ale celé natešené, že predsa len nebudeme musieť ostať počas prázdniny v Malangu.