Môj rok v Indonézii

Rodinna dovolenka

2011-03-27T02:21:00.000-07:00

Takto asi vyzera rodinna dovolenka:
NIektori clenovia to planuju dlho dopredu, niektori clenovia sa o dovolenke alebo rodinnom vylete dozvedia asi dva dni predtym ako sa ide. Nasa rodina ma samozrejme kopec clenov a kopec aut, tak prvy problem vznikne pri tom, ktore auto zobrat, druhy problem, kto bude soferovat a treti, kto pojde v ktorom aute. Ked sa toto vyriesi tak sa konecne ide na vec.
Vyrazame smer Garut, iba s cca hodinovym meskanim. Cestou nie su ziadne velke komplikacie, stretavame druhu polovicu rodiny, ktora ide s Jakarty. O 12 ideme do super restiky sa najest. Vdaka clenom, ktori dovolenku planuju mame zarezervovane stoly aj jedlo. VSetky rodiny sa vysadia a hned sa zacina velke zvitavanie sa. Kazdy s kazdym si minimalne potrasie rukou, s pridanim pripadneho objatia a bozku na licko, pri velmi blizskych clenoch (takuto naklonnost ukazuju iba zeny). 70 percent posadky su deti, ktore sa hned rozbehnu kade tade. Pri babatkach sa vsetci zhrcia okolo nich a stipu ich na licka, bozkavaju a podavaju si z narucia do narucia.
Ked konecne pride jedlo, rodicia zavolaju svoje ratolesti s druheho konca restauracie. Starsie pridu hned, ukazka dobrej vychovy, mladsie, skolky povinne za podmienky velkych slubov alebo hrozieb, najmladsie, vek jaslickovy, sa skoro vobec nestajau a dalej si kracaju smerom k jazierku. Tu sa rodicia rozdelia, ti ktori jedia a ti ktori davaju pozor, aby sa deti neokupali v jazierku ktore je v strede restauracie.
Po tom, ako sa vsetci najedia ide druhe kolo ponukania, aby sa jedlom neplytvalo. Ak uz naozaj nikto nevlazde a nemoze, cca o 2 hodiny, sa pozbierame, dame si zabalit zvysky a stastne najedeni sadame do aut na zvysnu cestu.
Cesta ubehne rychlo. s malym zabludenim sa dostavame do ciela. Hotel je vyborny, mame rezervovane 2 chatky pre cca 8 ludi kazda, kde vsak my vpraceme aspon 10 ludi. Vsetci su nadseni vyhladom, jazierkom a horucou virivkou. Pomaly nastava vybalovanie. Deti sa uz ponaraju do vody a bazena, popripade sa idu clnkovat na jazierko a starsi zasadaju, pomaly vybaluju a rozpravaju si novinky.
Podvecer pride oficialny program vyletu - narodeniny Rayana, ktory ma prave 2 roky. Povinna uniforma- tricko Sponge Boba, co vytvori neskutocne veselu zltu atmosferu. Po prihovore a velkych fanfarach sa sfukne sviecka a vsetci idu opat jest. Ryza samozrejme nechyba. Ked sa neje, je to urazka, cize akokolvek sme este najedeni z obeda, tlacime do seba dalej.
Po velkej hostine sa odoberame do nasej chatky, kde ako inak, varime opat. Uz sadla noc a my sa rozpravame o vsetkom moznom. Popularna tema je kto sa kedy opat ozeni, co navarime opat alebo len take bezhlave vtipkovanie. Cela rodina je pokope, na 4 matracoch sa vyspia aspon siedmi.
Caro indonezskej dovolenky spociva prave v tom, ako sa maju k sebe blizko tety, ujovia, babicky a dedkovia. NIkto sa nema kam odseparovat, vsade je niekto a vsetci chcu byt spolu. To je ta krasa kolektivitzmu :)

Sundánska kultúra

2011-02-21T01:24:00.000-08:00

Minule ma veľmi zaskočila sundánska kultúra. Súvisí to aj s faktom, že bývam s indonézskou rodinou. Sunda ľudia, to je kmeň žijúci na západnej jáve, sú veľmi milí, niekedy až príliš. Táto milota sa však môže obrátiť proti vám, pokiaľ nemáte obrovskú dávku trpezlivosti a empatie. Ich spôsoby totiž ako keby nedovoľujú hosťovi povedať, čo si myslia alebo čo spravil zle, teda mlčia, ale vnútri sa cítia urazení.
Zas žiadne strachy, sú tiež veľmi tolerantní a pokiaľ sa jedná o cudzinca, skôr sa o neho zaujímajú a malé prešľapy vedia rešpektovať.
Pokiaľ prídete na návštevu, nikdy nechoďte príliš neskoro. Ak prídete, určite vám ponúknu nejaké jedlo alebo pitie. To si musíte dať. Pokiaľ si nedáte a ospravedlníte sa, že ste už predtým jedli, je to urážka. Prosto vždy, keď prídete, si musíte dať aspoň trošku. Ak vám hosť povie: "Dopi svoj čaj", alebo nejakú podobnú frázu, znamená to, že treba odísť, že už je neskoro. Hosť vám nikdy nepovie, že už je neskoro, že už by ste mali odísť, lebo je to neslušné.
Pokiaľ prídete do domu, vždy je potrebné pozdraviť. Vzdanie úcty ide od starších členov k mladším. Pri najmladších to skôr vyzerá, ako keby oni zdravili vás, lebo tradičný indonézsky spôsob je priložiť si ruku osoby, ktorá je staršia k lícu alebo čelu s miernym úklonom. Malá deti toto potom robia vám. Na začiatku to môže byť trošku nepríjemné, ale potom si na to zvyknete. Ďalší spôsob zdravenia je že spojíte obe ruky a pozdravíte sa buď dotknutím druhej osoby (tá urobí to isté), alebo iba miernym úklonom bez dotyku. V tradičných islamských rodinách sa ženy nedotýkajú mužov, ale to už nájdete iba málokedy.
Pokiaľ žijete v indonézskej rodine, alebo ste len na návšteve, nikdy nemôžete v prítomnosti staršej osoby mať nohy na pohovke. Ja bývam s touto rodinou už rok a vždy, keď príde kamarátov otec, tak dám nohy dole z pohovky. Je to slušné.
Väčšina indonézanov nepovie, čo si myslí a tak sa aj v mojej rodine stala trápna príhoda, kedy kamarátka, čo bola na návšteve a prespávala používala počítač v kamarátovej izbe. Jeho mladší brat už chcel ísť spať, ale keďže tam bola ona, či už z hanblivosti, strachu alebo čohokoľvek iného do izby ani nevkročil. Neskôr zavolal kamarátovi a ten zavolal mne, aby som jej povedala, že má z izby odísť, lebo brat už chce spať. Nehovorím teraz o nejakom jednorazovom prespávaní, kamarátka u nás bola vtedy už týždeň a rodina sa s ňou zoznámila a aj nezáväzne rozprávala.
V prípade, keď som doma a kamošova rodina má nejaké jedlo alebo nápoj alebo hocičo, vždy ma musia ponúknuť. Keby ma neponúkli, tak to je z ich strany neslušnosť. To sa týka aj prípadov, kedy idú na spoločnú večeru a človek musí sám uvážiť, kedy je naozaj vítaný, alebo kedy ho pozývajú iba zo slušnosti a mal by odmietnuť.
Indonézske áno nie vždy znamená áno. Indonézania skoro nikdy nehovoria nie a teda niekedy aj áno znamená nie. Napríklad, pokiaľ sa spýtate kamoša, či sa môžete stretnúť o 11, on vám povie áno, ale zavolá vám ( v lepšom prípade) o 11, že on to nestíha. Produktívnejšie by bolo rovno sa dohodnúť na inom termíne, ale to by musel idnonézan povedať nie, čo nie je dobré. Preto je lepšie sa pýtať otvorené otázky, v tomto prípade, kedy sa môžete stretnúť.
Je ešte kopec ďalších vecí, ktoré sú v Indonézii považované za slušnosť. Dôležité však je, aby sa človek správal skromne, pozorne, vnímal situáciu a atmosféru a našiel si niekoho, kto bude k nemu otvorený a zasvätí ho do týchto pravidiel.

Športovanie v Indonézii

2011-02-21T00:55:00.000-08:00

Tento článok som chcela venovať športovaniu v Indonézii, konkrétne v mojom meste, Bandung.
Indonézania, teda veľká väčšina vstáva okolo 5 alebo 6 ráno. Súvisí to s náboženstvom, keďže 70% sú muslimovia a tí vstávajú o 5 ráno na prvú modlitbu. Indonézske porekadlo tiež hovorí, že tí, ktorí vstanú skôr, budú bohatší a dostanú viac ako vyspávači. Takže aj cez víkend ťažko hovoriť o nejakom víkendovom vyspávaní ako ho poznáme my.
Mnoho ľudí sa venuje športu. No a športovať tu treba ráno, keď ešte nie je teplo a nie je tak veľmi cítiť znečistenie. Obľúbené športy sú futsal, badminton, ktoré sa hrajú v hale, kde za 2 hodiny zaplatíte maximálne 1 euro, alebo sa venujú behu a cyklistike. Beh tu je trošku výzvou, Indonézania nemajú chodníky a teda sa beží pri ceste. Aj preto je výhodné ísť skoro ráno, keď ešte ľudia nejdú do práce a doprava nie je tak frekventovaná alebo neskoro večer, keď už ľudia spia.
V Bandungu je každú nedeľu veľká udalosť - Car free day alebo Deň bez áut. Hlavnú ulicu v obľubenej časti mesta uzavrú pred autami. I keď pôvodný zámer bol asi šport, dnes sa to už tak nedá nazvať. Ale to neznamená, že to nie je super akcia. Cesta, ktorá je uzavretá má možno 500 metrov (možno viac, nie som dobrá v odhadoch) a stala sa úžasným miestom predaja a ponúkania všetkého možného. Od hudobných akcií, cez aerobik hodiny priamo na ceste, stánkov s jedlom všetkého druhu a firiem prezentujúcich svoje produkty tam nájdete určite to svoje. Tiež sa nedá povedať, že ide o deň, lebo akcia trvá od 6 do 10 rána. Atmosfére je úžasná, ale má ďaleko od športu a mení sa skôr na kulinérsku obchôdzku. Každopádne oplatí sa privstať si a ísť sa tam pozrieť. Najlepšie je, ak človek vstane a ide peši alebo na bicykli na túto akciu. Cestou má pohyb a športuje a na mieste si dá raňajky.
Veľký rozdiel je športovanie dievčat a chlapcov. Chlapci sú tak nejako považovaní za typy, ktoré budú športovať, no dievčatá športy neobľubujú. Ak si idú zabehať na 10 minút, tak už majú za sebou obrovský výkon a pokiaľ chcú upraviť postavy, tak radšej idú na diétu. Každopádne, kto chce, ten si to svoje nájde, len niekedy treba byť trpezlivý (hlavne s dierami na cestách), opatrný (kvôli množstvu áut a motoriek na cestách) a vytrvalý (nevdzávať sa i keď okolie nepraje).

Po dlhej dobe

2011-01-12T02:32:00.000-08:00

Po dlhej dobe som sa rozhodla konečne opäť oživiť svoj dlho mŕtvy blog, kde som sľúbila písať a informovať, čo zažijem a naučím sa o Indonézii. Ale keďže sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú, snáď mi nikto nebude mať za zlé, že som skoro rok nič neprispievala. Jedným z dôvodov môže byť práve môj usadený a rutinný život, ktorý som začala viesť po presťahovaní sa do Bandungu (čo je moje najobľúbenejšie mesto na západnej Jáve). Po strastiplnom vypĺňaní prihlášok na ďalšiu Darmasiswu (čo je ten štipendijný program, na ktorý som sem pôvodne šla), nekonečných telefonátoch na ministerstvo (áno i jednoduché dievča, z krajiny o ktorej polovica sveta ani nevie, že existuje, si skoro už aj potykala s niektorými pracovníkmi na ministerstve v Indonézii), konečne schválili moju prihlášku a môžem s hrdosťou oznámiť, že som študentka Universitas Padjadjaran Bandung.
Okrem školy, ktorá mi zas nezaberá až tak veľa času a energie, som mala veľké plány s projektom na dedinke Pangalengan, kde som mala pomáhať miestnym ľuďom rozbiehať ich maličké podniky.
Tento rutinný život, ktorý ma zamestnával od pondelka až do piatka som ešte aj dopĺňala rodinnými akciami. Nakoľko indonézania sú ohromne pohostinní, iba po necelom mesiaci som dostala ponuku od kamaráta, aby som u nich ostala bývať celý rok. Táto rodina sa tak stala mojou adoptívnou rodinou v Inodnézii. Určite nenahradia moju rodinu, ale je super, že tu mám niekoho, kto sa o mňa stará keď som v kaši (pričom väčšie či menšie problémy sa nikdy nesnažia ma obchádzať). Moja rodina tu má veľmi veľa členov a ich vymenúvavanie by iba zmiatlo čitateľa, každopádne stojí za reč spomenúť, že v dome sú skoro vždy nejaké deti a bábätká a skoro vždy je tu rušno a veselo. Aj to je jedna z vecí, ktorá ma celkom udžuje zaneprázdnenú. Kto nevie, o čom hovorím, nech skúsi byť s dvomi bábätkami a dvomi päť ročnými deťmi a hneď pochopí, o čom hovorím.
Toľko priblíženie mojho skromného nažívania tu v Indonézii a vysvetlenie, prečo som nepísala tak dlho. Nakoľko som doma zistila, že mám veľký fanclub pozostávajúci z rodiny a zopár kamarátov, tak sa budem snažiť mojich čitateľov nesklamať :D

Bali

2010-04-14T00:05:00.000-07:00

Bali je tiež časť Indonézie. Síce to veľa ľudí nevie a veľa ľudí si myslí, že Bali je samostatný ostrov, stále je to časť Indonézie.
Naše prvé kroky (moje a mojej rodiny) sa uberali smerom na Gili ostrovy. Bali je malický ostrovček a pokiaľ má človek čas, určite by si mal ísť kuknúť ostrovy čo sú hneď vedľa, ako je Lombok alebo Gili (Sú tri Gili ostrovy, Gili Trawangan, Gili Meno a Gili Air).
Pre cestovateľov z Bali ide rýchlo loď priamo na Gili Trawangan, odkiaľ sme si my zaplatili charter loďku rovno na Gili Meno. Gili ostrovčky sú krásne a oplatí sa ostať tam, pokiaľ si chce človek užiť krásne pláže, koraly a šnorchlovanie. Náš hotel bol bungalow rovno na pláži, takže prvé, čo sme spravili keď sme vstali bolo plávanie pri východe slnka. Šnorchlovať sa dá tiež hneď kúsok od pláže, hneď sú tam koraly a rybky.
Gili Meno je najtichší ostrov z troch Gili ostrovov, je tam menej hotelov a menej turistov. Celý ostrov sa dá obísť za 1,5 hodiny, majú tam celkom pekný vtáčí park, kde vám vtáčiky sadnú rovno na ruku alebo plece, ale netreba očakávať príliš veľa.
Ostrov bali je tiež krásny. Kuta je miesto, kde ostáva väčšina turistov a teda je tam nájdete viacej "bule" ako domácich. Kuta je inak strašne preplnená a je tam neustále dopravná zápcha. Tá je aj o 1 ráno, keď ludia idú do barov. Je tam veľa obchodov a pláž, ale nakoľko sú veľké vlny, užívajú si ju hlavne surféri. Je tam plno masérov a warungov a ceny sú porovnateľne nižsie s našimi. Pokiaľ kupujete v obchodoch, kde na veciach nie sú cenovky, treba vždy zjednávať. Oni sa budú tváriť, že sa nedá a že to kupujú draho, ale to iba preto, že ste bieli, takže treba dať polovicu až tretinu dole a to určite. Niekedy pomáha tváriť sa, že odchádzate a teda to nechcete kúpiť.
Pokiaľ chce človek vidieť trošku z kultúry Bali, je treba ísť do Ubudu. Tam je veľa chrámikov, galérií a miestnych umelcov. Ľudia sú veľmi priateľskí a tešia sa, keď cudzinci prejavia záujem, i keď na druhej strane vás budú určite chcieť ošklbať aj o posledný cent. Myslím si, že to je hlboko zakorenené v ich mysliach a aj keď to tak nemyslia, prosto si nevedia pomôcť.
Každopádne ísť na Bali je určite skvelá dovolenka, dá sa tam zabaviť, niečo vidieť a každý si nájde to svoje.

Pangalengan

2010-02-28T19:33:00.000-08:00

Pravá Indonézska skúsenosť nie je nič bez nakuknutia do dedinky. Pangalengan sa nachádza asi 2 hodiny od Bandungu, i keď cesta závisí od toho, kedy sa rozhodnete tam ísť. Keďže cesty sú dosť zlé a Indonézia má veľa áut, stáva sa, že sa ocitnete v obrovskej zápche, ktorá môže výlet predĺžiť aj o niekoľko hodín. Ale stále to nie je to najhoršie, ako keď je polovica cesty zaplavená a nedá sa vôbec prejsť z Bandungu alebo do Bandungu.
Projekt v 13 dedinkách známych pod názvom Pangalengan má za víziu zlepšiť situáciu v tejto komunite podporovaním podnikateľských aktivít. Podnikanie v Indonézii je dneska druhý pojem, ktorý používa každý. Na jednej strane je dôležité zakladať malé a stredné podniky, ale na druhej strane tieto podničky vytvárajú iba asi necelých 20% z cecej produkcie Indonézie. Najviac aktivít je práve v tzv. food industry, kde chlapec si kúpi stánok a každý deň predáva Martabak, vyprážaný banán alebo ryžu, poprípade rôzne kombinácie týchto jedál. Okrem toho na dedinkách funguje veľa malých farmárov a dorbných výrobcov rôznych jedál ako je krupuk (čo vyzerá ako naše čipsy, ale má to trošku inú výrobu a dá sa to pražiť aj doma), cukríky z karamelu alebo dodol terong (čo ani neviem popísať, čo je).
Najčastejší dôvod, prečo si ľudia tu zakladajú podniky je, že nemajú inú možnosť. V dedinke je veľká nezamestnanosť a výroba týchto vecí a ich predaj pomáha ľuďom prežiť. Tak sa stáva, že deti častorkát ani nedokončia školu, lebo musia pomáhať rodičom vo výrobe, alebo farmárčení a podobne.
Projektom v týchto dedinkách sa snažíme ľudí podporovať v podnikaní a to tým, že im dávame potrebné vzdelanie, konzultácie a finančné prostriedky. Je to klasický príklad mikro financovania a mikro pôžičiek v rámci komunity, kde na rozdiel od charity vytvárame príležitosti pre chudobných ľudí, aby zlepšili svoju situáciu.

Bandung

2010-02-18T06:20:00.000-08:00

A znova a opäť Bandung. Je to podľa mňa najlepšie mesto. Teda najviac sa mi páči zo všetkých miest, čo som tu videla. Celkovo si ale nemyslím, že je to mesto na turistiku, ale na bývanie určite.
Bandung sa nachádza kúsok od Jakarty (asi 3 hodiny), okolie tvoria hory a kopce, čiže podnebie je chladnejšie. Volajú ho tiež Paris van Java, leboje tu kopec obchodov.
Mne sa podarilo dostať krátku stáž. Síce mi neplatia plat, lebo je to stále rozvojová stáž, ale pokrývajú mi kopec nákladov, hlavne na ubytovanie. Projekt, na ktorom robím je v neďalekej dedinke Pangalengan a jeho cieľom je rozvíjať podnikateľské aktivity v tomto okolí u domácich. Možno to znie smiešne, ale Indonézia nie je najlepšie miesto na prácu, je tu vysoká nezamestnanosť a ľudia z dedín častokrát nemajú inú príležitosť iba začať svoj vlastný mikro business. Ľudia na dedinke robia hlavne výrobu ako mliečne výrobky, pestujú čaj alebo vyrábajú krupuk a čipsy zo zemiakov. Projekt sa snaží ich nielen zaučiť, ako si viesť jednoduchý finančný denník a organizovať ľudí, ale tiež sa snaží im dať dostupné pôžičky, aby mohli naozaj business rozvíjať.
V Septembri táto dedinka zažila zemetrasenie, kopec ľudí ostalo bez domova, ich maličké obchodíky alebo výrobne boli zničené a teraz musia začínať odznova.
Celkovo sa mi prijekt páči a pracuje na ňom super tím ľudí, s ktorými si rozumiem. Učia ma bahasa Sunda, čo je jazyk ktorým sa hovorí v tejto oblasti a je to celkom mätúce, hlavne keď sa do toho pridá kolega z Padangu (Sumatra) a pridáva do toho aj svoj vlastný jazyk.
A podnebie v dedinke pripomína domov, lebo je tam strašná zima. Síce nemrzne, ale bez poriadneho svetra sa človek neobíde.

Vianoce a Novy rok

2010-01-13T06:18:00.000-08:00

Nemozem uverit, ze uz som tu tak dlho. Myslim, ze s Vianocami na mna prisla nostalgia, lebo Vianoce vzdy znamenali tak nejak pol rok, koniec jedneho roka (a prveho semestra) a pomaly zaciatok druheho. To iba dokazuje, ze cas tu neuveritelne rychlo leti.
Takze k Vianociam. Toto su moje prve Vianoce bez rodiny, v Azii, bez snehu a s ludmi, ktori Vianoce vobec neoslavuju. Moja pozicia ostala v Malangu, v nasom dome. Vsetci ostatni spolubyvajuci sa sli flakat niekam inam (kedze sme dostali volno zo skoly na asi 2 tyzdne), no moje plany boli nejako velmi necakane (a nie az tak radostne) zrusene. Ale kazda skusenost dobra skusenost, takze ked jeden plan nevyjde, treba ho nahradit druhym.
Kompozicia ludi, s ktorymi som Vianoce slavila je asi takato: asi 10 thajcanov (vsetci su budhisti, takze Vianoce neoslavuju) a asi 10 indonezanov (vsetci su moslimovia, takze Vianoce neoslavuju taktiez) a jedna madagaskarcanka (ta Vianoce oslavuje, je krestanka, ale aj tak prisla neskoro :D).
Co sa tyka menu, tak nebolo velmi bohate, nakolko v dome nemame varic a varit sa neda (a popravde v tom teple ani nemame motivaciu varit), tak nasa vecera pozostavala hlavne z kolacikov, ovocia, vianocneho puncu, vareneho vinka a inych drobnosti).
Co sa mi ale najviac pacilo na tychto Vianociach bolo, ze vsetci tito ludia prisli kvoli mne, lebo vedia, ze Vianoce su pre nas jeden z najdolezitejsich sviatkov. Vsetci moji dobri kamarati prisli, ani darceky nezabudli a slavili sme Vianoce s Vianocnou hudbou a velmi dobrou priatelskou atmosferou. Koniec koncov o tom podla mna Vianoce su, hlavne o vztahoch, dobrej nalade a je potrebne ich slavit s tymi, ktorych mame radi.

Studium v Indonezii

2009-12-07T18:26:00.000-08:00

No tak len aby ste vedeli, to studium tu za moc nestoji. Akoze jazyk je jednoduchy a uz po 4 mesiacoch sa viemdohovorit, ale skola, v ktorej nas to ucia nestoji za vela. Hlavne ucitelia su trosku zvlastni. Obcas sa stane, ze zabudnu prist, obcas sa stane, ze nam hodina odpadne. Malokedy si hodiny pripravuju a malokedy to ma nejaku naslednost.
Mame hodiny pisania, kde nas maju ucit gramatiku. Ku gramatike sme sa velmi nedostali, lebo nasa tetuska ma tendenciu vysvetlovat jednoduche veci na celu hodinu. Po troch mesiacoch nas chcela ist naucit pouzivat slovicka: ja, ty, on/ona, my, vy, oni. No myslim, ze to teda minule poriadne prepiskli.
Druha tetuska sa chce zlepsit v anglictine, tak nam vsetky materialy pripravuje v anglictine, hodinu vedie v anglictine a miesto ucenia sa bahasa indonesia, rozoberame rozdiel medzi dzunglou a lesom.
Okrem tychto dvoch tetusiek mame este aj hodiy s dalsimi dvoma ucitelmi, ktori sa vyfarbili byt posadnuti politikou a teda miesto toho, aby sme sa naucili dorozumiet sa s ludmi, si citame politicke clanky v novinach.
No kazdopadne mame aj hodiny tanca, tradicneho indonezskeho tanca, ktore su fakt dobre (aspon nieco) a teda cvicime a cvicime na nejake vystupenie. A aby toho nebolo malo, uz nas aj odfotili, fotka ako hrom v novinach ako tancujeme. No a teraz, ked ideme okolo nas ludia zdravia, poznaju nase mena (vdaka novinam) a rozpravaju nam ako krasne vyzerame ked tancujeme (co sme spotene, v teplakoch a zmatene, kedze to bola prva hodina a vobec nam to neslo).
Takze taka je kazdodenna rutina tu v Malangu.

Čo som sa naučila

2009-11-29T05:04:00.000-08:00

Vrátila som sa z dediny. Mám pocit, že tento blog je dobrý spôsob pre mňa nezabudnúť slovenčinu. Postupne začínam byť zmätená z toho, že používam tri jazyky - slovenčinu, angličtinu a indonézštinu. Ale zas snáď neosprostiem neskôr.
Každopádne, bola som na dedine. Dedina tu je trošku iná ako naša, ale v zásade má tie isté črty - malá komunita ľudí, čo sa všetci poznajú, kravy, sliepky, mačky pobehujúc po uliciach (no kravy zrovna nie, ale to ostatné áno). Väčšina ľudí tam, sú moslimovia, ale fakt, že som s nimi strávila 3 dni mi umožnil naučiť sa čo to o ich náboženstve a celkovo mentalite ľudí tuto. Taktiež väčšina mojich kamarátov sú moslimovia. Uvedomila som si, že som ich aj ja vnímala trochu inak, ako som mala. Väčšinou keď povieme moslim, tak si to hneď spájame s pochybným náboženstvom, ktoré utláča ženy, robí z ľudí fanatikov a neviem čo ešte. V skutočnosti to ale nie je tak.
Prvá vec, ktorá mi príde odlišná je fakt, že moslimovia nemajú niečo ako spoveď. Pre nich súdny deň pozostáva zo skutkov, ktoré spravili za celý život. Pokiaľ to boli dobré skutky, je to akoby mali plus body, pokial ide o zlé skutky, body sa im odratávajú. No a pri sčítaní bodov sa určí, či ide človek do neba alebo do pekla. To je asi zjednodušene vysvetlené, ako to u nich funguje. A teda mám pocit, že majú inú perspektívu ako my, pretože nijaké odpustenie od Boha nie je, prosto musí človek žiť s vedomím, že spravil niečo zlé alebo sa snažiť zlého vyvarovať.
Moslimovia taktiež milujú Boha. Minulý piatok bol sviatok, kedy obetovávali zviera. Príbeh máme aj my v Biblii, kedy otecovi povedal Boh, že na preukázanie svojej lásky k nemu musí obetovať to, čo mu je najmilšie a to syna. Otec (zabudla som meno) to chcel urobiť a vtedy mu Boh hovorí, že nemusí obetovať syna, lebo preukázal svoju oddanosť a lásku. No a na preukázanie lásky moslimov tuto obetúvajú kozy alebo kravy. Na dedine sa ľudia zhromaždili pred mešitou a tí, ktorí obetúvavali, zviera podrezali, naporcovali a rozdali chudobným.
Naučila som sa, že ženy tu nie sú utláčané. Väčšina dievčat nenosí šatku. Tie, čo šatku nosia tak robia preto, lebo chcú, lebo sú presvedčené, že je to tak správne a dobré. Taktiež je väčšina dievčat tu vychovávaná tak, aby nasledovala svojho manžela.
Indonézska spoločnosť je veľmi rodinne založená. Pokiaľ sa niečo stane niektorému členovi rodiny, tak je tu vždy ujo, teta, babka alebo nejaký vzdialený bratranec, ktorý sa o úbohého člena postará. Rodina sa stretáva s tetami, babkami a bratrancami, dokonca aj z druhého kolena, všetci sa poznajú a sú ochotní pomôcť, keď je treba. Málo rodín má rodinné problémy, málo rodín sa bije o majetok alebo podobne, lebo Korán toto všetko zastrešuje a teda nikto sa nepýta, kto by mal dediť viac a kto si zaslúži viac, prosto to tak je napísané v svätej knihe.
Rodina je tiež na prvom mieste v plánvaní ľudí. Každý sa chce oženiť, vydať, mať deti (viac detí viac šťastia hovoria) a jedna z dôležitých otázok po tom, ako sa spýtajp na meno a krajinu odkiaľ pochádzam je, či som vydatá. Väčšina chlapcov tuto vie, že budú živiteľmi rodiny a že musia rodinu chrániť a zabezpečiť. To na nich hádže obrovskú zodpovednosť. Dievčatá na druhej strane vedia, že sa musia postarať o deti a nasledovať manžela, lebo on má byť ich vodcom. To však neznamená, že muži tu nerešpektujú ženy, skôr to vedie k tomu, že ich ochraňujú (niekedy až priveľmi). Vo väčšine rodín je to o vzájomnej dohode a porozumení.
Taktiež je vidno, že náboženstvo tu v Indonézii napĺňa veľkú časť ich životov. Ľudia tu sa nepýtajú, či si veriaci alebo nie, pýtajú sa, aké je Tvoje náboženstvo. A tu zasa ja si nie som istá, aká je moja viera. Doma častokrát nemám čas sa nad takýmito vecami zamýšľať, ale tu je to jedna z úvodných otázok, ktoré sa človeka pýtajú.
No a naposledy som si uvedomila, že je veľký rozdiel medzi islam a islamist, kde jedno je náboženstvo, kde ide skôr o spirituálny vzťah človeka k Bohu a druhé je vôľa jednotlivcov povýšiť náboženstvo na celý systém štátu a založiť takýto štát. To len, aby sme vedeli rozlišovať, lebo väčšina islamistov nevie, ako sa modliť a nikdy nečítala Korán, iba počúva, čo hovoria ostatní a nasleduje ich.

Bromo

2009-11-14T03:02:00.000-08:00

Išli sme na Bromo. Každá príručka hovorí, aká je to krásna hora. No a teda, že si ju ideme pozrieť. Kamoši tam už boli, takže zariadili všetko potrebné - auto a šoféra. Na Bromo sa chodí v noci. Je to asi 3 hodiny od mesta Malang a prvá zastávka je taká malá plošinka, z ktorej je vidno Bromo pri východe slnka. Preto sa chodí okolo 1-2 v noci, aby sa všetko postíhalo.
Po krátkej dobe sme však zistili, že náš šofér nejako nevie cestu a neustále sa pýta, kde je Bromo. Je to celkom vtipné, nakoľko Bromo je jedna z najnavštevovanejších atrakcií tu v Malangu.
Východ slnka sme však stihli, to nebol problém. Prepchali sme sa cez masu ľudí a aj sa nám podarilo zopár fotiek si spraviť. Inak je to miesto prepchaté turistami zahraničnými alebo domácimi.
Podľa plánu nasledovala hora Bromo. Ide sa tam trochu rozbitou cestou, čiže sme každú chvíľu očakávali, že nám zrazu odpadnú kolesá, ale to najhoršie prišlo, keď sme sa napojili na rovinku. Cesta tam nie je žiadna, je to iba prach zo sopky. No a keďže náš šofér bol aký bol, podarilo sa nám zapadnúť. Nebol by to taký problém, keby sa to nestalo 4krát. Ešte šťastie, že sú indonézania nápomocní a asi 7 chlapíci na motorkách nám po každý krát zastavili a pomáhali auto vyprosťovať a tlačiť.
Cestou sme chceli zájsť pozrieť aj krásny vodopád blízko Broma, ale keďže sa nám cestou ešte prehrial motor, trošku nám horelo auto a neboli sme si istí, či fungujú brzdy, tak sme sa radšej rozhodli ísť domov.
Chcem len povedať, že takéto veci sa v Indonézii stávajú, mami prosím neboj sa o mňa, všetko dobre dopadlo a nakoniec to ani nebolo až také zlé ako to asi vyzerá. Až na tie brzdy a kolaps, ktorý dostala kamarátka....

Udalosti posledných dní

2009-10-30T22:08:00.000-07:00

Nažívame si tu v Indonézii dobre. Občas sa nám podarí zažiť celkom zaujímavé veci, väčšinou majú čo dočinenia s domácimi. Včera sa mi podarilo ísť v angkote, čo je taký malý minibusík, ktorý slúži ako mestská doprava. Hneď, ako sme sa narvali dnu (najprv sme mysleli, že sa nám to nepodarí, ale Indonézania vždy nájdu cestu, ako vpratať do týchto minibusíkov viac a viac ľudí) som bola atakovaná z mojej pravej strany otázkami od chlapíka. V prvej vete mi povedal že tu žije a pracuje, v druhej vete sa ma spýtal odkiaľ som a v tretej vete mi ponúkol prácu učiť deti pre jeho firmu. Takýto rýchly pohovor a dokonca v hromadnej doprave som zažila prvýkrát.
Nátura a kultúra tu je úplne odlišná od tej našej. Minulý týždeň sme s kamarátkou Fon z Thajska sedeli v kancelárii jedného nášho profesora, keď prišiel rektor. Tak sme sa pozhovárali, podali sme si ruky a keď podával ruku Fon, tak jej hovorí, že je tučná. Mňa až tak zamrazilo, ale tuto je to iba bežná téma pre rozhovor.
Taktiež sa mi stáva, že mi napíše môj indonézsky kamarát správu. Obvykle sú to bežné veci, no včera ma jeho správa zarazila a pobavila zároveň. Po úvodnom Ahoj, ako sa máš sa ma spýtal, či môže nakresliť moju nohu, lebo potrebuje nohu na svoj obraz.
Pokiaľ idete do reštaurácie, je celkom možné, že si vytvoríte tak nejak svoje vlastné menu a nikto sa na nič nepýta, prosto vám dajú to, čo chcete.
Práve takéto situácie dokazujú, že v Indonézii nie je nič nemožné. Akurát ma mrzí, že ten čas tak rýchlo uteká. Už sú to 2,5 mesiaca, čo som tu a stále mám pocit, že som prišla iba včera.

Gunung Merapi

2009-10-05T06:38:00.000-07:00

Gunung Merapi je sopka. Nachádza sa nedaľeko Yogyakarty a Sola. Pred dvoma rokmi vybuchla a znepríjemnila život mnohím ľudom v okolitých dedinkách. Tento rok sa však rozhodla spinkať a tak sme sa my rozhodli, že ju pokoríme. Naša túra začínala asi o 10 večer, kedy nás príjemný šofér vyzdvihol a dopravil do neďalekej dedinky Selo, odkiaľ sme už mali šlapať hore. Nie je to ľahký výstup, je to normálna turistika. Šlapať sa začína zhruba okolo 1 v noci. Výstup trvá 3 hodiny na miesto tesne pod sopkou. Na tomto mieste sa sprievodca rozhodne, či zoberie ľudí ďalej alebo nie. Situácia môže byť totiž nepriaznivá a na sopkách v Indonézii sa už veľa ľudí stratilo alebo tragicky zahynulo. My sme mali šťastie, lebo nám počasie žičilo. Vrchol sme dosiahli asi 10 minút pred východom slnka a výhľad určite stál za túto námahu.
Gunung Merapi je sopka, ktorú by som určite odporučila turistom zdolať. Výhľad je naozaj nádherný a aj fakt, že človek si ho musí zaslúžiť a vyšlapať si 4 hodiny celkom strmým kopcom, pridáva na radosti. A výlet sa dá objednať v každej travel agency, ktorú v Yogyakarte nájdete.

Yogyakarta

2009-09-26T21:53:00.001-07:00

Jedno z najpopulárnejších miest v Indonézii. A taktiež jedno z najnepokojnejších miest. Pokiaľ sa tam niekedy vyberiete, všetko dôležité sa točí okolo ulice Malioboro. Pešky sa dá prejsť až ku Kratonu (Palácu), Taman Sari (Vodnému palácu) a pokiaľ chce človek nakupovať, tak po celej ulici nájde nespočetné množstvo bazárov, obchodov a pouličných predavačov.
Najzaujímavejšie je, že tu majú prebytok tzv. becak (to je taká tá ich rikša), takže všade kam sa pohnete vás budú sprevádzať ponuky na odvoz. Cena za becak je nižšia ráno, kedy majú pred sebou celý deň a potrebujú si zarobiť. Pokiaľ chcete chytiť becak večer, tak je dosť pravdepodobné, ž ebudete musieť vyskúšať viacerých šoférov a zapojiť svoje zjednávacie schopnosti.
Okrem pamiatok sa oplatí ísť si pozrieť vystúpenie Ramayana v Purawisata. Ramayana je všade prítomná, všetci tu poznajú tento príbeh a pokiaľ prídete do umelecký miest ako sú Solo a Yogya, tak sa s Ramayanou stretávate stále. Balet v Indonézskom prevedení je úlne iný ako náš a preto sa oplatí si ho ísť pozrieť. No a v neposlednom rade sa dá z Yogyakarty ľahko ísť pozrieť okolie, medzi čo patrí Prambanan, Borobudur či sopka Merapi.

Cesta do Yogyakarty

2009-09-26T21:40:00.000-07:00

Cestou z Prambanan sme sa opäť odhodlali na cestu autobusom ekonomickej triedy. Netrvalo dlho a autobus nám zastavil. Naskočili sme a naskočili je správny výraz, nakoľko ešte sme ani neboli v autobuse a už sa šofér ponáhľal ďalej. Ekonomické triedy bývajú častokrát preplnené a teda aj náš autobus nebol výnimkou. Miesta sme nemali, tak sme sedeli na schodíku vedľa šoféra, hneď pri otvorených predných dverách. Cestu nám spríjemňovali muzikanti, samozrejme že nie zadarmo a pohľad na dopravu nám pripomínal formulu 1. Zaujímavé je, že šoféri tu jazdia bez strachu a i keď majú autobus plný ľudí, neboja sa obiehať, ísť rýchlo ako sa dá, či zachádzať do protismeru. Mám pocit, že práve oni sú ti najbláznivejší šoféri v celej Indonézii.

Prambanan

2009-09-26T00:27:00.000-07:00

Prambanan je dedinka na ceste zo Sola do Yogyakarty. Dedinka sama o sebe nie je zaujímavá, ale dôvodom, prečo je to turistické mesto je komplex Hindu chrámov. Cestou zo Sola sme si preventívne zobrali autobus ekonomickej triedy, lebo sa držíme hesla že každá skúsenosť je dobrá skúsenosť. Cesta tam nebola zlá, lebo sme mali miesta na sedenie a nikto nám nesedel na kolienku.
Chrámy sú naozaj úžasné. Hlavný komplex je Chrám Vishnu, Chrám Brahma a Chrám Shiva. Okrem toho sú tu ďalšie menšie chrámiky, ktoré nie sú tak frekventovane navštevované, lebo sú trochu ďalej od vchodu a domáci sú podľa mňa moc leniví na to, aby tam šli. Všade sú nápisy Dilarang naik alebo Dilarang duduk, čo znamená Sem nestúpajte a sem nesadajte. Domáci tieto nápisy ale ignorujú. Taktiež je smutné, že po sebe nechávajp kopec bordelu a tým znehodnocujú tieto pamiatky.
Každopádne sa oplatí si tieto chrámy ísť pozrieť, pokiaľ človek navštevuje Indonéziu.
Pokračovanie do Yogyakarty bolo pre nás tiež dosť výsmešné. Nasadli sme do autobusu, tiež ekonomickej triedy, ktorý bol však úplne preplnený. Tak sme sedeli hneď vedľa šoféra na akomsi schodíku, pevne sme sa držali, aby sme nevypadli z dverí. Autobusy tu sú hop on - hop off (naskoč a vyskoč). Keď sme naskakovali, ešte sme ani poriadne neboli dnu už sa pohol a ked sme vyskakovali tak to bolo podobne. Predne dvere sú vždy otvorené a sprievodca (asi to bol sprievodca)v nich stál celú dobu, pomáhal ľuďom pri vyskakovaní a podával im tašky. No prosto je to tu zábava...

Solo

2009-09-26T00:14:00.000-07:00

Solo je celkom veľké mesto v strednej Jáve. Podľa môjho názoru je to veľmi umelecké mesto, lebo každý deň tu človek nájde nejaké vystúpenia, koncerty alebo hry. Koncerty tu vyzerajú veľmi zaujímavo, lebo muzikanti hrajú na jednej strane cesty, obecenstvo počúva na strane druhej a pomedzi stále chodia autá, motorky, becak (to je tá ich smiešna verzia rikše) a bohvie čo ešte. Vystúpenia bývajú v Bahasa Indonesia, takže človek veľmi nerozumie, každopádne je zaujímavé si to pozrieť. Indonézska kultúra vychádza veľmi z Mahabharaty a Ramayany, čiže nespočetné množstvo vystúpení je práve na túto tému. Zaujímavyým umením je Wayang kulit, čo je u nás asi bábkohra. Majster sedí celý čas (asi 9 hodín) v tureckom sede, v rukách drží bábky, pričom nohami diriguje orchester. Najčastejšie sa hrá Ramayana a aj tá je v Bahasa Jawa (jazyk jávsky). Orchester (Gamelon) pozostáva z nástrojov, ktoré som na slovensku nikdy nevidela. Sú to rôzne bubny, činely, strunky a gongy na ktoré sa hrá rôzne veľkými kladivkami. No prosto je to zaujímavé.
Aby sme mali trošku osvieženie, okrem obzerania hier sa dá v Solo vidieť aj Kraton (palác). Pre domácich je najväčšia atrakcia, že tam vidia bielych ľudí, pre bielych ľudí, že sa s nimi domáci chcú fotiť.
Najlepšie zavŕšenie nášho dvojdňového pobytu bola ochutnávka Kobry. Myslím, že by som kobru asi inde nejedla a aj tu mám pocit, že to bolo prvý a posledný krát. Každopádne oplatí sa to aspoň vyskúšať, mäso je celkom jediteľné a pre odvážlivcov tu je aj možnosť vypiť hrnček krvi.

Solo a Yogya - začiatky

2009-09-25T23:54:00.000-07:00

Naše prázdniny začali pár dní pred Idul Fitry, najdôležitejším sviatkom moslinov, kedy oslavujú víťazstvo. Výlet pozostával zo spoznávania centrálnej Jávy, konkrétne mesta Solo, Yogyakarta a ich okolia. Všetky ceny počas Idul Fitry sú trojnásobné, preto nás najlacnejšie vyššiel tzv. Travel, minibusik, ktorý nás mal vyzdvihnúť pred domom a odviezť priamo na miesto určenia v Solo. Ako poriadne Európanky sme sa s Polkou Hannou vychystali 6.30 a očakávali sme príchod minibusu o 7.00 ráno. O 8.00 sme začali mať trošku pochybnosti, či sme si to zarezervovali na správny deň. O 9.00 sme sa rozhodli ísť sa sťažovať do cestovnej kancelárie. Cestou sme si prichystali frázy a tešili sa, ako im vynadáme, že šofér neprišiel. CHlapík sa na nás usmial hneď, ako sme mu povedali, že Sopir tidak datang. (Šofér neprišiel), niekomu zavolal a o pol hodinu pre nás prišiel odvoz. Síce sme vyrážali o 3 hodiny neskôr, ako sme plánovali, ale celé natešené, že predsa len nebudeme musieť ostať počas prázdniny v Malangu.

Singosari temple

2009-09-15T23:36:00.000-07:00

V našej škole nás zatia berú veľmi vlažne. Máme hodiny iba dvakrát do týždňa a niekedy ani to nie. Síce nám vysvetľovali, že je to kvôli Ramadánu a že všetci majú ešte prázdniny, ďaľší program nevyzerá o nič lepšie. Každopádne nám aspoň organizujú sem tam nejaké výlety. Prvý výlet bolo Batu, druhý sme sa šli pozrieť na Singosari chrám. Keďže sme ale v Indonézii, nesmie to byť iné ako výsmešné. V pondelok sme mali hodinu, ktorá mala trvať od 10 do 11. O 10.30 nám oznámili, že po škole ideme pozrieť chrám. Veľmi múdro a spontánne sme si na to poobedie nič nenaplánovali, takže tento výlet sa mohol uskutočniť.
Nasadli sme do auta a šli. Asi po 20 minútach sme zastavili. Singosari chrám, ako ho vidíte na fotkách je celkom maličký a obkolesený domčekami. Ani to nevyzerá ako nejaká pamiatka, hlavne keď vidíte, ako si ľudia sušia okolo prádlo. Jediné, čo sa tam dá robiť je fotiť, no ani tých fotiek sa nedá veľa spraviť, keďže je to také maličké. Každopádne chcem upozorniť prípadných turistov, aby sa zbytočne netriasli na tento chrám, lebo i keď je veľmi pekný, príliš veľké očakávania môžu spôsobiť iba zbytočné sklamanie.

Pulau Sempu

2009-09-10T05:48:00.000-07:00

Postupne sme začali objavovať východnú jávu. Mojím prvým výletom bol ostrov Pulau Sempu, ktorý je na juhu asi 2 hodiny od Malangu. Najprv je potrebné sa dostať na pláž na juhu, odkiaľ sa dá prenajať si loď, ktorá ide priamo na ostrov. Na ostrove potom čaká na výletníka asi hodinka turistiky v džungli až kým nepríde do stredu ostrova, kde je nádherná lagúna, biely piesok a krásne prostredie. Tento ostrov je podľa všetkého chránený a nie je na ňom povolená turistika, avšak tu to nikoho netrápi. Na pláži sa dá aj stanovať a všetci nám tvrdia, že je to veľmi bezpečné miesto. Po našom výlete sme sa ale postupne dozvedali, že tam žijú jedovaté hady, dajú sa tam nájsť aj nejaké zvláštne druhy pavúkov a dokonca tam vraj vypustili aj pytóna do voľnej prírody. Nakoľko sme toto počuli od ľudí, ktorí na pláži stanovali aj tri dni, rozhodli sme sa, že sa tam ešte určite pre toto dobrodružstvo vrátime.

Ramadan

2009-09-05T06:14:00.001-07:00

Indonezia, ako krajina s najvacsou populaciou moslimov priam zije v tychto dnoch Ramadanom. Pre tych nevedomych, je to najdolezitejsi mesiac pre moslimov, kedy sa postia. Cely den nemozu nic jest, pit, ani sa rozculovat, bozkavat ci ohovarat. Rano sa najedia este pred vychodom slnka, co byva okolo 4 a potom vecer sa najedia az ked slnko zapadne, co byva okolo pol siestej vecer. Pocas Ramadanu maju ludia tu skratene vyucovanie, menej pracuju a celkovo sa nenamahaju robit nieco dolezite a vycerpavajuce. V kazdom obchode su zlavy (Ramadan sale), na uliciach su plagaty, vsetky bary su zavrete a vacsina obchodov tiez. No a vecer, ked vsetci ludia koncia svoj post, su vsetky restauracie napratane, ulice su plne poulicnych predajcov a vsetci sa iba laduju jedlom. Takze to je Ramadan, ako ho my cudzinci vnimame.

Batu

2009-09-05T06:14:00.000-07:00

Batu je mestečko, alebo skôr dedinka pri Malangu. Nakoľko v Malangu sa nedá nič robiť, treba si nájsť voľnočasové aktivity niekde pomimo. Pri Batu je krásny vodopád a horúce pramene, kde sa dá plávať. Plávať v Indonézii však nie je až taká sranda. Na každom verejnom mieste je totiž kopec lokálnych ľudí, ktorí keď uvidia biele ženy v európskych plavkách, nevedia od nich odtrhnúť oči. To znamená, že my, nakoľko sme ešte boli aj s naším profesorom, sme radšej ostali pri močení si nôh. Bule, ako tu hovoria každému cudzincovi, sa tu tešia veľkému obdivu, hlavne pokiaľ ide o biele ženy a to chodíme oblečené v dlhých nohaviciach.

Malang - mesto jablk

2009-08-26T05:08:00.000-07:00

Hovori sa, ze mesto Malang je mesto jablk. Je pravda, ze sme tu uz nasli asi 3 druhy jablk, ale asi sme sa dostatocne nerozkukali, alebo nie je sezona. Kazdopadne je to zaujimave mesto. Vsetci hovoria, ze je pokojne, no nam to vdaka doprave az tak nepripada. Predtym, ako sme sem prisli, sme sa dusovali, ako budeme jazdit na motorke, no zatial to vyzera, ze sa zacneme ucit prechadzat cez cestu.
V Malangu mozete vidiet alun-alun, co je namestie, trosku parkoidenho charakteru, kde sa ale neda nic robit, iba si sadnut na lavicku a klabosit s kamosmi. Dalej tu maju krasny kostol, rimsko katolicky, ktory vyzera asi ako nas Dom sv. Martina v mensom. Zaujimave je, ze kostol je tu otvoreny iba v case omse, cize iba sobotu a nedelu a aj to len v urcene hodiny. Okrem toho tu je socha pana Tugu, podla ktoreho je pomenovane aj jedno cele namesticko. Inak sa tu nic moc neda robit. Indonezska kultura sa toci hlavne okolo jedla a teda ked si chcete vecer vyrazit, dost pravdepodobne skoncite v kaviarnicke, restauracii alebo na chodniku na koberceku. To je asi jedina zabava, ktoru tu clovek moze mat.
Pre potesienie ludi, ktori radi nakupuju, aj Malang ma dva velke obchodne domy. Jeden zvany Matos je nieco ako nasa trznica, len trosku viac na urovni a druhy zvany MOG (em o ke) ma aj normalne obchody. No a ta dobra sprava je, ze aj ked je to drahe oblecenie v pomeroch indonezskych, pre nas nepresahuje 10 EUR. Takze pokial chcete nakupit celkom pekne veci, tak sa to urcite oplati. Samozrejme, ze treba ratat s tym, ze Indonezania su vzrastom ovela mensi ako my, cize veci pre ludi nad 175 cm asi nenajdete.
Momentalne sa nam dari sa zoznamovat s mensinou zahranicnych turistov, studentov alebo stazistov a teda miesto Bahasa trenujeme anglictinu. Zivot tu treba brat pozitivne, s nadhladom a nezamyslat sa nad tym, preco tak ludia ziju. Myslim, ze keby sme to spravili, tak by nam tu uz z toho hrabkalo a opustali by sme sa niekde v izbietke.
Aby som spomenula aj nejaku pozitivnu vec, Malang ma krasne okolie. Hory nie su vzdialene viac ako hodinku ci dve autom a teda pre ludi, ktori radi trekuju. Najznamejsie je asi Bromo, kam sa chystame uz asi druhy tyzden, dalej tu maju horuce pramene a vodopady a ostrovceky, kde su krasne laguny. Zatial sme o nich poculi iba z rozpravania a dost sa tesime si to kuknut na vlastne oci. Dufam len, ze nas to nesklame.

Cesta do Malang a prvé dni

2009-08-22T03:03:00.000-07:00

Cesta do Malangu bola strastiplná. Možno to bolo spôsobené tím, že sme išli vlakom, možno tiež tým, že pre Slovákov je náročné ísť už aj do Tatier. Každopádne najprv mi domáci povedali, že je to naozaj iba kúsok, asi tak 3-4 hodinky. Neskôr to zdvihli na 10 hodín, čo sa mi už zdalo oveľa reálnejšie. No a nakoniec oznámili 12 hodín. Realita bola 16 hodín. Vlak bol pekný a dokonca sme mali aj o zábavu postarané. Nanešťastie nám celú dobu vyhrávali hlúpe Indonézske filmy alebo rozprávky o Islame. Myslím, že by nám to až tak nevadilo, keby zodpovední stíšili zvuk a nechali nás spať, ale to sa na našu smolu po celú dobu neuskutočnilo. No po tomto dobrodružstve, keď sme sa už skoro začali opúšťať, nás čakalo prekvapenie ešte lepšie – naše ubytovanie.
Po príchode sme sa hneď zoznámili s našou učiteľkou, ktorá nám veľkoryso vybavila ubytovanie u seba. Ona to volala homestay, ale pre nás to bol skôr podnájom z nočnej mory. Izbietky boli maličké, s ošuntelým nábytkom, v chodbičke sme mali starý kredenc, ktorý mi veľmi pripomenul nábytok po mojej prababke, no a o kúpeľni asi ani nebudem hovoriť. Cena za tento luxus bola 200,000 Rp. čo je síce iba asi 14 EUR na mesiac, ale na pomery Indonézske (a to už tak začínam rozmýšľať), to bola celkom bežná cena. Samozrejme, že k našej homestay nepatrila práčka a ani stravovanie, čo pre nás hneď znamenalo nevariť si celý rok (lebo šporák nebol k dispozícii) a stravovať sa niekde vonku miestnym jedlom. No to, čo nás asi najviac dorazilo boli pravidlá, ktoré musíme dodržiavať – nenosiť si žiadne návštevy a pokiaľ budeme chcieť mať nejakú návštevu, musíme to domácej oznámiť a môže to byť iba dievča. Večierka sa pre nás končila o 9 večer, kedy sme museli prísť domov. Domáci mali prvé poschodie prepojené dokopy tromi schodiskami – jeden bol do ich obývačky, jeden bol na strechu a druhý mal byť pre samostatný vchod. Samozrejme, že dvere na schodisku sa zatvárali z ich strany, čiže oni nás mohli prísť kedykoľvek pozrieť, ale my sme do ich obývačky mohli, iba ak sa nezamkli.
Pokiaľ vám toto pripadá ako zo stredovej náboženskej dievčenskej školy, tak presne takáto je realita v Indonézii v podnájmoch alebo na internátoch. Nečudo, že sme sa hneď na ďalší deň presťahovali.

Deň nezávislosti

2009-08-18T20:46:00.001-07:00

Indonézia oslavovala teraz 17.8. 64 výročie nezávislosti. Nás zaviedli do jednej malej dedinky. Dedinky sú vždy fascinujúce, no táto bola mimoriadne fascinujúca. Keďže bola pri jazere, volala sa podľa toho jazierka. Ľudia tu farbia kuriatka rôznymi farbami a potom ich predávajú ostatným domácim. Dôvod, prečo ostatným je, že väčšina turistov by si takéto kuriatko nekúpila a navyše ho asi ani nepotrebuje. Maľovanie neostalo iba pri kuriatkach a samozrejme, že do tejto kategórie patria aj rôzne vtáčiky. Okrem kuriatok tu predávali aj rybičky, ktoré chytili v jazierku a dali ich do plastikového sáčku. Pokiaľ si chcete dať kávu, treba zájsť za jednou tetuškou, ktorá kávu predáva. Vyberiete si sáčik kávy, ktorý sa vám najviac pozdáva a tú vám teta zaleje horúcou vodou. To všetko vám samozrejme dá do plastového sáčku, ale aby ste neľutovali, dostanete aj slamku, aby sa vám to ľahšie pilo. Kam sa hrabe Starbucks alebo Coffee & Co?
Tým, že je Indonézia taká rozmanitá, človek tu nájde kopec etnických skupín a teda aj veľa tradícii. Za posledné tri dni sme mali možnosť vidieť 3 rôzne vítacie tance, každý trochu iný, ale všetky mali spoločné živé a žiarivé farby na kostýmoch a typickú Indonézsku hudbu.

Darmasiswa alebo ako to u nás chodí

2009-08-17T19:21:00.001-07:00

Darmasiswa ako program organizovaný a podporovaný ministerstvom školstva v Indonézii bol jeden z najlepších programov o akom som počula. I keď pravda je, že nie je všetko zlato čo sa blyští. Práve sme zavŕšili tri perné dni orientačného týždňa.
Ráno u nás začína o 6, kedy máme raňajky. Vždy nájdeme jednu obeť z našej izby, kde sme piati, ktorá musí vstať skôr a zísť na recepciu po raňajky. Tie sa podávajú v krabiciach, ktoré mimochodom dostávame aj na obed. V krabičke nájdeme vždy ryžu, čili omáčku a potom rôzne mäso a zeleninu pripravenú na rôzne spôsoby. Medzi zeleninu patria aj vyprážané hranolky. Ako dezert je pribalený väčšinou banán, no niekedy sa prekonajú a dajú nám aj želatinový puding. Musím však podotknúť, že na Slovákov v pečení koláčov a robení zákuskov určite nemajú.
Po výdatných raňajkách sme pripravení odísť autobusom. Vždy máme 20 minútové až hodinové meškanie, preto sme si už aj my povedali, že budeme meškať vždy aspoň pol hodinu, aby sme sa náhodou nevymykali štandardu.
Aby som ale vytiahla aj tie dobré chvíle, organizačný tím sa veľmi snaží, aby sme spoznali Jakartu, Indonéziu a všetko ostatné. Na ukážku rozdielov medzi nami a nimi chcem ale ešte opísať stretnutie so zodpovednými osobami z jednotlivých univerzít. V mojej škole sme dokopy 3 dievčiny, 2 Slovenky a jedna Thajka, ktorá však nevie skoro vôbec Bahasa Indonesia a už vôbec nevie anglicky. Za dobu, kedy by na Slovensku vyslanec školy porozprával informácie o doprave, spôsobe učenia a škole, náš vyslanec nás začal učiť Bahasa. No a najlepší spôsob je predsa stále rozprávať Bahasa Indonesia, čiže ja a moja slovenská kamarátka sme toho veľa nezachytili.
Každopádne do Malangu sa tešíme a pevne verím, že tie pravé informácie prídu v ten správny čas.

Ako to vyzerá v Indonézii

2009-08-15T08:24:00.000-07:00

Po prvých úspešných dňoch (dvoch) môžem povedať, že som videla z Jakarty dosť na to, aby som ju vedela posúdiť ako nezávislý pozorovateľ. Predstavte si prírodu ako z Kuby - samé palmy a tropické rastliny, ktoré sú pekne upravené na kruhových objazdoch. Ďalej môžeme čerpať z Indie, lebo premávka je veľmi podbná tej v Indii - málo chodníkov (asi ani tu nie sú chodci súčasťou dopravy), ohromne veľa motoriek a áut, ktoré akoby nemali systém, podľa ktorého fungujú, jediné pravidlo je ísť dopredu hocijakým spôsobom. Počasie je horúce a vlhké, a to upozorňujem, že je zima.

Ten rozdiel medzi Indiou a Indonéziou je hlavne v ľuďoch. Indonézania sú tak nejak civilizovanejší, viac sa usmievajú, sú ochotnejší a nepýtajú od vás 1000 rupií za každú blbosť. Ale tiež sa radi fotia s cudzincami, až na to, že fitky robia svojimi foťákmi, čiže aj to je podla mňa úkaž inteligencie.

Mena je v Indonézii rupia, ale oproti euru je strašne slabá, čiže obedujeme za 30 000 rupií, voda stojí 3000 rupií a taxík nás stál 33 000 rupií.

Toľko prvé dojmy a úvod do Indonézie, inak krajiny naozaj nádhernej a exotickej.